Tak ako Helenku učila mama, rodina bola pre ňu najviac. Bola síce len nevestou u rodičov svojho manžela, no svokra jej bola skoro ako mama. Aj jozefovi súrodenci jej boli ako vlastní. Často však spomínala na svojho brata, i súrodencov čo ostali v rodnej Lysici. Ako sa len majú v tých v kopcoch. Je tam krásne, ale predsa len ťažšie ako tu na rovine. Bolo to ďaleko a ísť tam, pozrieť ich, by znamenalo opustit statok, o ktorý sa treba starať každý deň. Nuž si aspoň písali listy. Helenka im písala ako s novou rodinou všetci spoločne žijú v dome, kde sa pečie chlieb pre celý majer. Písala im radostný list, keď čakala s Jozefom prvé dieťa. A slzami kropila, veľmi, veľmi smutný list, keď im písala ako sa dievčatko, Klementína, nedožilo ani tretej nedele. Bola to tvrdá rana osudu, ale žiť treba ďalej.
Helenka sa musela otriasť. Mala tu predsa manžela a jeho rodinu. Vždy chcela veľkú a šťastnú rodinu. Tá potrebuje domov. Ich vlastný dom a nie taký, kde sa pečie pre celý majer. Preto sa rozhodla, že ak má priviesť na svet ďalšie dieťa, tak do nového domu. Jej otec jej ako svadobné veno dal kravku, tú speňažili a z utŕženého nakúpili prvý cement, základ na dom. Staval ho jej muž s rodičmi i súrodencami, no len vtedy, keď to dovoľovala práca na poli. Práce šli pomaly, ale stavalo sa. Múry boli už vytiahnuté, keď sa im narodila dcérka Margita. Usmievavé dieťa mal čakať lepší život v novom dome. Šrobárová sa postupne rozrastala, na poliach sa darilo, tabak šiel na odbyt. Všetko sa zdalo, že je ako má byť. Osud mal však pre Helenku a jej rodinu ďalší úder. Narodilo sa im ďalšie dievčatko. Opäť ho pomenovali Klementína i keď ľudia naokolo vraveli, že po mŕtvom by nemali.
Malá Klementínka mala len dva, či tri týždne, keď celé územie južného Slovenska pripadlo Maďarsku. Oni Slováci sa vraj majú okamžite pobrať preč. Mohli si vziať len 70 kíl batožiny. Jozef napochytre predal zamilované kone. No predal. Neutŕžil za ne ani desatinu toho, čo by stáli normálne. Ale čo mal robiť? Všetko šlo zrazu strašne rýchlo. Malú Klemu riadne, tuho zabalili do povojníka, ani nie dvojročnú Margitu vzala Helenka do noše na chrbát a s Jozefovými rodičmi a ich štyrmi deťmi nastúpili do dobytčieho vlaku. Mali ísť kamsi na Slovensko. Keď opúšťali takmer dokončený dom, ten čo im mal byť domovom, ani neplakali. Báli sa o život. O svoj, ale najmä o život detí.
Vlak zastal kdesi kúsok už za posunutými - novými hranicami a stál dlho. Politici sa nevedeli dohodnúť, kam s ľuďmi z bývaleho juhu Slovenska. Malá Klema plakala, bolo ju treba ukúpať a opatriť. Helenka poprosila staršiu cigánku, čo šla okolo vlaku, či by si u nej mohla obriadiť dieťa. Cigánka súhlasila. Po tie dni, čo vlak stál a ľudia nevedeli, čo s nimi bude, sa Helenka mohla aspoň o malé dcérky ako tak postarať vďaka tej cigánke. Vlak sa konečne pohol a Černekovci skončili pri Trebišove.
Najprv vo Vojčiciach, neskôr v starom cukrovare. Začali odznova. Obrábali pôdu, pestovali tabak a hydinu. Snažili sa zyknúť si tam. Jozefova sestra, Anna sa tam dokonca zahľadela do mládenca a aj sa tam vydala.
Helenke sa krátko po sebe na východnom Slovensku narodili ďalšie dve deti. Dcérku nazvali po nej, Helenka a chlapca po otcovi, Jožko. S chlapcom už v malom veku nebolo čosi v poriadku. Mal niečo so srdiečkom. Lekár im povedal, že sa treba pripraviť na to, že jedného dňa môže umrieť. No Helenka to nedopustí. Už nie. Aj najstaršej dcére Margite, ktorá už bola dosť veľká, aby to chápala, vysvetlila, že o Jožka sa musia riadne starať a chrániť ho.
Ľahké to nebolo, zúrila druhá svetová vojna a prežiť každý ďalší deň, bol dar od Boha. Helenka však svoju rodinu držala po kope. Vedela, že len tak majú šancu prežiť. Prežili. Jedného dňa bolo po všetkom a dokonca sa mohli vrátiť aj do Šrobárovej. Tam cítili svoj domov. Malého Jožka však chytil čierny kašeľ, tak nemali odvahu vydať sa na cestu. Najprv teda šli Jozefovi rodičia a traja súrodenci. Anna už ostala na východe, založila si tu vlastnú rodinu. Prešlo pár rokov, deti podrástli a Jozefovi sa podarilo speňažiť neveľký majetok, čo pri Trebišove nahonobili. Vydali sa teda späť do Šrobárovej. Tu však zistili, že domček, čo si začali stavať, ostal síce takmer neporušený, no pre všetkých je akosi primalý. Jozef chcel pre Helenu a ich štyri deti už vlastný dom. Poradili mu, že neďaleko Komárna je malá osada, Horná Zlatná.
Pri kaštieli po akomsi zemepánovi, čo ušiel pred nacistami, tu ostala pôda a malé domčeky. Jeden môže získať, ak si pri ňom kúpi pôdu a bude sa o ňu starať. Peniaze, ktoré mal ušetrené na koňa, teda dal na pôdu. So ženou sa roboty neboja a deti už budú onedlho dosť veľké, aby tiež pomohli. Helenka s manželom a štyrmi deťmi teda prišli na Hornú Zlatnú. Bola to malá dedinka, dosť vzdialená od mesta, ale mali tu vraj čoskoro vystavať štreku. Role kupoval manžel len kúsok od hradskej. „Po hradskej sa dostaneš všade, do Komárna i Bratislavy. Zem nás uživí a už nám ju veru nevezme nik..."Hovorieval jej robotný manžel.
Ako veľmi sa mýlil, Helenka ešte netušila. Bola rada, že majú konečne svoj domov a rodinu. Narodili sa jej ešte dve deti a zem im zas vzali, ale o tom až nabudúce.
Z rozprávania tety Margity a tety Hanky voľne, ale podľa skutočných udalostí, zapísal Helenin vnuk Jozef.
