Malá sága z čakárne a víťazstvo ľudskosti nad algoritmom. Deti potrebujú pasy.
Stojím v rade na úrade. V jednej ruke zvieram občiansky, papieriky s číslom z automatu a rodné listy. V tej druhej sa snažím udržať dekórum svojich dvoch detí (4 a 7 rokov), ktoré majú energie na rozdávanie a trpezlivosti presne na päť minút. Možno šesť, musím im fandiť som ich otec.
Som vďačný kočke, čo pomáha s tlačením kolkov. Zvládol by som to, ale s ňou je to jednoduchšie.
Vysvetľujem deťom, že skúsime počkať. Súhlasia, že nebudú vyvádzať. Vydržali presne 4 minúty. Hádajú sa, kto koho kopol prvý. Skúšam poslednú formu záchrany. Mobil a youtube. Po 45 minútach už nefunguje ani môj mobil v ich rukách – nemám iný nápad. V duchu si opakujem mantru: nepatrí sa kričať na deti, a už vôbec nie na verejnosti... Čo by urobila Julka… Medzitým sa naše čísielka v poradovníku priblížili presne o dve miesta. Ešte to aj hlúpo vyzerá - 2019 a 2020. Hovorím na deti cez zaťaté zuby… Chcú ísť domov… vyhrážam sa zrušením dovolenky… aj tak chcú ísť, lebo tam smrdí…
Po hodine čakania, keď už vidím, že situácia začína naberať nebezpečné grády, oslovujem supervízorku s prosbou o pomoc, o časenku. A vtedy to príde. Šoková terapia v priamom prenose.
„Pán občan, vy ste blokovaný...“
Milá slečna za okienkom na mňa pozrie a zahlási: „Váš občiansky je zablokovaný pre pýtanie si časenky. A to až do 26. apríla, do 13:00 hod.“
Dostávam šokujúco presnú, ale úplne „haluznú“ informáciu. Moja prvá reakcia? Čisté sci-fi. O žiadnu časenku som nežiadal roky. Portál Slovensko.sk používam len vo vzácnych chvíľach, keď práve (čuduj sa svete) funguje, ale rezervácie termínov do môjho digitálneho repertoáru poslednú dobu fakt nepatrili. Doma som si nič neklikal, lebo systém štrajkoval už pri úvodnej obrazovke.
Ľudskosť vs. Algoritmus
Tu by sa príbeh mohol skončiť mojím zrútením, alebo, čo je horšie, krikom na cudziu, hoci milú pani. Už sa mi to raz v živote stalo, doteraz sa za to hanbím a nič som tým vtedy nevybavil. Teraz som navyše v rukách držal vzpierajúce sa deti.
Našťastie, supervízorka v Komárne uvidela zúfalstvo v očiach otecka a zasiahla. Stal sa malý zázrak. Dievčatá pri okienkach našli riešenie. Do ďalšej trištvrte hodiny nás vybavili. Klobúk dole pred ich prístupom. Ako sa to môjmu občianskemu stalo, netušili ani ony, ale nenechali ma v tom.
Detektívna práca a 14 minút terapie
Nedalo mi to. Z princípu som chcel vedieť, kde sa stala chyba. Pustil som sa do pátrania a nechal som umelú inteligenciu zistiť, kam sa má človek obrátiť, ak chce takúto nezmyselnú penalizáciu namietať.
Výsledok? Smer Ministerstvo vnútra.
* 14 minút na linke: Presne toľko trvalo, kým som sa dovolal. Tých 14 minút čakania som využil ako terapiu na upokojenie po zážitku z čakárne.
* Reklamácia: Pani na druhej strane bola milá a ústretová. Vypočula si moju chválu na dievčatá v Komárne a prisľúbila, že zistí u dodávateľa, kde je pes zakopaný.
* Rozuzlenie: Do pol hodiny mi volala späť. Výsledok? Nikto netuší, ako ten problém vznikol, ani prečo tam tá blokácia vlastne bola. Ona ju nevidí. Ale (a to je podstatné) už je všetko v poriadku.
Ponaučenie?
Dostal som aj cennú radu, ako pýtať prednostnú časenku pre deti, aby sme nabudúce nemuseli trénovať trpezlivosť v takom extrémnom rozsahu.
Moje zhrnutie je však smutno-krásne:
Našu krajinu momentálne držia nad vodou konkrétni ľudia a ich ochota byť ústretoví k spoluobčanom. Či už sú to zamestnankyne v Komárne, alebo pani na call centre MV SR. Systém ako taký však vďaka neschopnému vedeniu chradne a hádže nám pod nohy polená v podobe nelogických blokácií.
Ak sa vám teda nabudúce systém „vzprieči“, nerezignujte. Niekedy stačí zdvihnúť telefón, alebo len smutne pozrieť, a naraziť na človeka, ktorý má srdce na správnom mieste. Inú možnosť nemáme.
