Bratovi uniesli deti

Keď sa brat narodil, zmenili mu meno, vzali od matky a dali na adopciu. Matka sa sním nesmela kontaktovať a dokonca ani prezradiť, že dieťa existuje. Či to bolo kvôli vysokopostavenému prísnemu starému otcovi, alebo z iných dôvodov, som nikdy presne nepochopil a ani snáď nechcem vedieť. Dosť na tom, že si ho adoptovali slušní ľudia, ktorí sa o neho postarali.
Prísna výchova a vtedajší režim z neho spravili trochu necitlivého, ale za to veľmi šikovného a vzdelaného človeka. Detstvo prežil také obyčajné, ak nepočítam, že sa niekoľkokrát pokúsil ujsť z domu, a že občas nechal niekde niečo vybuchnúť. Ale aspoň videl svet, čo vtedy málokto a jeho záujem o chémiu ho posunul vo vzdelaní vpred. Že jeho rodičia nie sú naozaj praví, sa dozvedel v puberte, vlastnú mamu kontaktoval v maturitnom ročníku na gymnáziu. Našiel totiž svoj druhý – pravý rodný list. Šialená hra osudu zapríčinila, že zmenené bolo len krstné meno, lebo adoptívni rodičia sa priezviskom volali rovnako ako jeho skutočná mama. Stretli sa v škole, kam ju brat pozval, aby mu to celé vysvetlila. Ako sa pritom cítili vedia len oni, verím tomu, že si všetko vysvetlili a navzájom pochopili.
Celý príbeh by na tomto mieste mohol úplne kľudne skončiť a snáď, lepšie napísané, by to bol aj dobrý článok. Osud však píše vlastné príbehy a tie nemajú až taký jednoduchý spád .
Na vysokej škole brat spoznal Petru. Bola o niečo staršia, veľmi milá a veľmi pekná. Padli si do oka a po pár zaľúbených rokoch chodenia sa vzali. Brat dokončil vysokú, začal pracovať a neskôr podnikať. V celku sa mu darilo a žili si dobre, len im niečo chýbalo. Dieťa. Začali na tom intenzívne "pracovať", avšak ani po niekoľkých terapiách skúsených liečiteľov a lekárov sa nedarilo. Vtedy pomohla tá pravá mama. Po niekoľkých rokoch márnej snahy, v čase keď to už vzdávali, sa podarilo. Do rodiny pribudol malý Maroš a krátko nato Adelka. Vzorná a pekná rodinka. Petra venovala svojim deťom všetok čas. Brat zarábal slušne a nebolo preto nutné, aby pracovala. Vzorná matka viedla deti k náboženstvu, pravidelne chodili do kostola, pravidelne sa modlili. Ich otec to akceptoval, hoci sám k viere moc neinklinoval, naproti tomu jeho manželka o to viac. Maroško, starší ale za to oveľa citlivejší, veľmi intenzívne vnímal vieru a všetko vôkol toho. S Adelkou boli menšie problémy, od malička mala totiž atopicky exém, veľmi ťažko liečiteľné kožné ochorenie. Musela dodržiavať prísnu diétu, natierať sa rôznymi mastičkami. Nič však riadne nezaberalo, nepomáhali lekári, ani liečitelia, ba dokonca ani svätená voda. Brat sa ukázal ako veľmi zodpovedný otec, malá sa dala kúpať len jemu ako aj natrieť štipľavou masťou, a pri dobrej starostlivosti oboch rodičov exém postupne slabol. V istých chvíľach dokonca zmizol úplne.
Keďže osud riadi náš život veľmi zvláštnymi spôsobmi, stalo sa to, čo sa stáva snáď v každej druhej rodine.
Brat si našiel milenku. Nebudeme hľadať dôvody a ospravedlnenia, jednoducho sa to stalo, Amor vystrelil a láska hory prenáša. Nechcel klamať svoju manželku a nechcel ubližovať deťom. Rozhodol sa, že pôjde s pravdou von. Manželke sa priznal, zariadil jej „vodičák“, bol ochotný kúpiť auto a sľúbil mesačne dosť slušný obnos peňazí na to aby nemusela pracovať, len sa starať o deti. Na tých mu záležalo najviac, preto chcel, aby tým celým trpeli čo najmenej. Manželke vložil na účet slušný balík peňazí, pre prípad, že by sa mu niečo stalo, prenechal dom jej a deťom a odsťahoval sa preč. Samozrejme s tým, že sa bude snažiť naďalej ich podporovať ako to len pôjde. Petra dovtedy veľmi rozumná, sa zrazu začala správať zvláštne. Niet sa čo čudovať, opustil ju manžel a chcela sa pomstiť. Zariadila, aby manželova družka prišla o prácu, intrigovala proti nemu v meste kde bývali, zariadila mu daňovú kontrolu. To všetko je zlé, ale aspoň pre mňa, pochopiteľné. Určite to nemala ľahké, hlavne v silne katolíckej komunite, kde sa pohybovala. Avšak neskôr to začalo byť horšie až choré. Všetko začalo tým, že malej sa vrátil exém, brat sa teda vrátil domov, keďže Adelka najlepšie zvládala chorobu, keď sa o ňu staral on. Exém sčasti prešiel a podarilo sa umiestniť Adelku do špecializovaných kúpeľov. Kúpele zjavne stav zlepšovali. Petre sa však niečo nepozdávalo a z kúpeľov malú vzala v polovici pobytu. Stav sa, samozrejme, zhoršil. Adelka vždy dosť inklinovala k otcovi a rozumela si aj s jeho družkou. Asi až priveľmi. Petra to veľmi zle znášala a vyvrcholilo to, keď dobrovoľne odišla liečiť svoj psychický stav. Na tom by nebolo nič zlé, keby nenechala deti doma samé. Vtedy 9 ročný Maroško a 7 a pol ročná Adélka strávili doma sami dva dni. Tak ich našiel otec. S družkou sa teda starali o obe deti, nevyskytol sa jediný problém. Deti vzali na vedomia aj ten fakt, že ich mama sa lieči. Trvalo to nejaký čas a všetko sa dostávalo do normálnych koľají. Petra sa po čase vrátila z liečenia a všetko začalo odznova. Malý Maroš sa musel stotožniť s informáciou od matky, že otca posadol diabol a nech sa za neho modlí inak mama umrie. Adelka, živé stvorenie chcela byť radšej s otcom. To jej matka niesla veľmi zle, sedávala vedľa nej v škole a prehovárala ju nech sa vráti k mame. Otec jej dával na výber, snažil sa, aby Adelka matku a Maroška stretávala čo najviac. Napriek tomu, Adelka bola rozhodnutá byť s otcom, kde sa nemusela denne modliť kľačiac pri posteli. Viera, už preháňaná, jej nehovorila toľko ako staršiemu Maroškovi. On týmto stavom trpel asi najviac. Matka bojovala ako sa len dalo, spolu s farárom a komunitou písali petície, snažili sa robiť bratovi zle kde to len šlo. Jediný cieľ bol, aby trpel. Nemohla sa zmieriť s tým, že ona katolícky založená, ostala bez manžela, dokonca jej dieťa sa rozhodlo byť s ním. Všetko, čo robila, bolo zlé a choré, avšak nie tak, ako to, čo nasledovalo.
Jedného dňa, keď brat prišiel po malú Adelku do školy, našiel len jej vetrovku, školskú tašku a topánky. Lavica ostala prázdna a učiteľka bezradne krčila plecami. Došlo mu, že Petra prekročila istú hranicu a Adelku odviedla násilím. Vybral sa teda do domu, kde čakal že ich nájde. Na jeho prekvapenie našiel len vytopený dom, vulgárne nápisy na stenách a uprostred chodby sa hompáľala prázdna slučka. Zrejme chorý odkaz: „Obes sa, deti viac neuvidíš!“ Nedávalo to žiadnu logiku, detská v dome mali všetko, čo potrebovali, obnos peňazí, ktorým mohla Petra disponovať, postačoval na nadštandartný život bez práce. Ona sa však rozhodla pomstiť. Nebolo veľa možností kam mohla odísť. Brat teda začal po nich pátrať. Vedel, že Adelka neodišla dobrovoľne a chlapcovi tiež bude chýbať otec a kamaráti. Pýtal sa všade, kde len mohol, Petriných príbuzných, jej kamarátok či skôr spolusediach v kostole, kde trávila viac ako polovicu dňa. Všetci zaryto mlčali. Nakoniec vytušil, že s tým má niečo spoločné cirkev. Ukrývali Petru aj s deťmi. Dôverovali jej chorobným výmyslom o týranej žene a uchýlili ju na neznámom mieste. Nikto si nepreveril základné fakty, že ona nikdy týraná nebola a ani nemohla byť. Brat s ňou už totiž pol roka vôbec nežil. O ekonomickom týraní nemohlo byť ani reči. Alebo aj cirkevnej komunite vyhovovalo disponovať so značkou čiastkou bratových peňazí? Pravdu sa už asi nedozvieme. Dosť na tom, že brat po nich pátral ako to len šlo. Problém je, že náš zákon chráni len matku. Brat mohol situáciu vysvetľovať komukoľvek, že to tak nie je, mu všetci uznali, ale čo ďalej. K svojim deťom sa nedostal. Pomoc od polície čakať nemohol, Petra medzitým podávala jedno nezmyselné obvinenie za druhým. Aj keď vyšetrovateľ uznal neoprávnenosť a absurdnosť obvinení, neexistuje zákon, ktorý by matku prinútil dať vedieť otcovi kde má deti. Psychológ síce matke vysvetlil, že to čo robí, deťom len ubližuje a že to nemá nič spoločné s vierou. Nepomohlo. Zaryto sa skrývala ďalej a brat deti nevidel viac ako rok. Vrchol všetkého bolo, keď našiel svoje parte. Petra zrejme nezvládala Adelkinu snahu dostať sa za otcom, tak ho jednoducho vyhlásila za mŕtveho. Mystický príbeh o jeho smrti sa dostal aj k bratovi. Ten, po rade s viacerými odborníkmi nakoniec uznal, že najlepšie pre psychický vývoj detí spraví, ak ich prestane hľadať.
Absurdné, že? Ale ak sa nad tým zamyslíte, chceli by ste v desiatich stretnúť svojho údajne mŕtveho a podľa matky posadnutého otca? Keď sa žena rozhodne, že deti totálne odstaví od otca, hoci len z pomsty, zákon je na jej strane. Keď žena vyhlási že je týraná, nikto si pravdu nepreveruje. Viem, je to časté a určite častejšie ako tento príbeh, ale aj tak...
Bratovi teda neostalo iné, len si písať denník, aby raz mohol deťom opísať, čo sa v skutočnosti dialo. Kto vie, možno ho oslovia v maturitnom ročníku ako on oslovil svoju pravú matku aby sa dozvedel pravdu.