Neumieram, len mi je nepríjemno. A neplačem – iba opisujem život.
Je veľmi zvláštne, ako sa naše umenie takmer vždy musí predierať sériami nešťastia, driny a plaču, aby mohlo na okamih siahnuť po potlesku. Tentoraz toho bolo viac a občas sa zdá, že tam ani nedôjdeme. Tentoraz je to moja smola – alebo skôr moje zdravie – ktoré nám kladie prekážky. Ale možno to k nám tak nejako už patrí.
V žiadnom prípade však nechcem, aby to bolo o ľutovaní. Chcem len zapísať svoje pocity.
Odkedy mám deti, snažím sa svoju myseľ – najmä v ťažších chvíľach – nastaviť na mód: toto musíš zvládnuť, nie kvôli sebe, ale kvôli deťom. Dostal si najdôležitejšiu úlohu života – byť pri nich.
Už som bol takmer dospelý, keď nás opustil otec. Už som nebol dieťa, ale ešte som nebol muž, keď som pochopil, že alkohol a rodičovstvo k sebe nepatria. Ťažké chvíle detstva vraj robia silnejších dospelých. Neviem. Ja sa snažím, ale ako to dopadlo, povie až niekto iný.
Jedna z mojich mantier je, že nedopustím, aby moje deti videli otca ovládaného drogou.
Druhá je, že hoci nemám povahu ani trpezlivosť byť najlepším Montessori-otcom na svete, chcem byť tu a teraz, a kým to pôjde, pre nich. Možno nie ten, kto s nimi bude celé hodiny stavať lego a instagramovo im vyrábať svet fantázie, ale ten, kto drží strechu nad hlavou a je súčasťou rodiny. Ten, kto pomáha ich mame zvládať deň po dni rodičovstvo. Je zvláštne, ako sa v existenčnom strachu zrazu duša nebojí o seba, ale o to malé stvorenie, ktoré vám vložili do náručia.
Je to práve divadlo, ktoré nás drží v krajšej realite dní
Z roka na rok, z mesiaca na mesiac, je to ťažšie. Ale čo je dnes ľahké? "Proste to zvládneme a ideme ďalej, krok po kroku," hovorím si čoraz častejšie.
Naše divadielka sú svetielkom dobra, svetielkom smiechu a radosti. Niečím, čo v každodennosti dáva pocit, že na konci smiech a láska zvíťazia. Lebo práve tieto drobnosti dávajú zmysel našej existencii tu.
Príbeh, ktorý bude mať – stále veríme – o pár hodín premiéru, nie je len vymyslenou komédiou s vnútorným svetom. Je to aj čosi iné. Niečo, čo vidím najmä ja.
S každým členom súboru Divadla Komora mám vlastný príbeh. Ten, o ktorom by básnik či filozof povedal, že pointou, cieľom je cesta samotná. A hoci sa môže zdať, že príbeh na javisku je plytký, opak je pravdou. V hĺbke slov sú ukryté osudy, kde mi človek dovolil nahliadnuť do svojej duše.
Len pred malou chvíľou mi násťroční ľudia dovolili byť pri tom, ako z nich rástli ľudia. Silní, krásni, takí, čo budú meniť svet.
Príbeh, akých je dnes veľa
Krehká, navonok silná duša – dievča, ktoré zažilo a stále zažíva viac bolestivej lásky rodičovstva, než by si kto zaslúžil. Rozchod rodičov, láska, čo nebola najláskavejšia. Láska na diaľku je zložitá, ťažko uchopiteľná.
Dovolila mi byť pri tom, kúsok po kúsku, keď odhaľovala svoju cestu. Neplakala – hoci ja by som už dávno plakal. Mnohé jej kroky k dospelosti boli cez bolesť. A bolela duša, nie telo. A to je vždy horšie. Práve tá bolesť z nej spravila krásneho a silného človeka. To, čo by iného zlomilo, v nej vykresalo svetlo. A ja viem, že dnes, keď stojí na javisku, žiari aj za všetkých, ktorí jej lásku nevedeli dať. Jej príbeh rozprávam cez krásu na povrchu a bolesť vo vnútri. A ona tú bolesť kričí úsmevom. Lebo to, čo chce odovzdávať, je sila, ktorú nám bolesť dáva.
Takýchto príbehov je v našom súbore viac. Všetci si niečím prešli. A hoci to nebolo ľahké, práve to ich posilnilo, aby v tomto príbehu dokázali prekročiť svoj tieň.
A hoci to bolo so slzami a cez bolesť, práve to ich spravilo silnými. Niekedy je bolesť tým, čo nás ženie vpred. Dôležité je nezastaviť sa. Niekedy je to práve absencia lásky – alebo skôr bolestivá láska od rodičov – to, čo z nás spraví krásnych a silných ľudí.
Už pár dní, týždňov rozumiem tomu, čo to znamená ísť cez bolesť.
A áno, je to smiešne v porovnaní s tým, čím si musia prechádzať ľudia s rakovinou či inými strasťami. V žiadnom prípade sa nechcem s nimi porovnávať. Na konci môjho príbehu nie je koniec – len pár Algifenov denne.
Chcem tým povedať, že umenie sa niekedy tvorí z bolesti. A náš príbeh je aj o tom.
Som vďačný a hrdý na mojich hercov a hudobníkov, že opäť posunuli latku svojich výkonov. V príbehu som si ukradol pár ich ozajstných životov – ukradol to, čo z nich spravilo silných a nádherných ľudí. A je mi cťou byť pri tom.
