Čo ak ministerstvá už prestali slúžiť ľuďom? Čo ak sme si nevšimli, že štát sa potichu mení na mocenský aparát? Nie navonok, nie veľkou kauzou. Tichom, na ktoré si pomaly zvykáme. A strachom, ktorý tu už je. A vy máte pocit, že bude lepšie mlčať? Aj vy sa už bojíte hovoriť o politike?
V demokratickej spoločnosti ministerstvá nemajú byť hrady moci, ale služby občanom. Ich zmyslom nie je ovládať, ale podporovať tých, ktorí v danej oblasti tvoria hodnoty. Umelcov, vedcov, učiteľov, lekárov, ochranárov. Nie preto, že sú dokonalí, ale preto, že bez nich by krajina bola len mapa bez duše.
Ministerstvo kultúry má stáť pri ľuďoch, ktorí kultúru žijú. Pri divadlách, kapelách, múzeách, komunitách. Má chrániť slobodu tvorby, nie ju obmedzovať podľa politických nálad. Ak začne rozhodovať o tom, kto smie tvoriť a kto nie, prestáva byť kultúrnym ministerstvom, stáva sa ministerstvom strachu.
Čo ak sa to už deje? Alebo máš, občan, pocit, že všetko je tak, ako byť má?
Ministerstvo životného prostredia má chrániť lesy, rieky, pôdu a podporovať tých, ktorí to robia. Ak však bojuje proti ochranárom, vedcom a dobrovoľníkom, obracia sa proti vlastnému poslaniu. To je, ako keby lekár bojoval proti zdraviu a hasič proti vode.
Čo ak protest ľudí, ktorým úprimne záleží na prírode, pred ministerstvom nebola náhoda?
Čo ak?
Ak sa tieto inštitúcie postavia proti hodnotám, ktoré majú chrániť, už to nie sú ministerstvá ľudu. Sú to ministerstvá moci. A vtedy už nejde o politiku, ale o prežitie demokracie.
Čo myslíš, občan? Ako to je?
A čo je najdôležitejšie, o týchto dvoch ministerstvách a o tom, čo sa v nich deje, ešte ako-tak vieme. Pretože kultúrna a environmentálna obec neostala ticho. Umelci, ochranári, vedci, herci, občianske združenia, ešte stále hovoria. Dokonca kričia, protestujú... A hoci sú často zosmiešňovaní a zastrašovaní, stále majú odvahu. Aj mňa zastrašovali a to som nikto. Nula z malého mesta. A to povedala Matovičova ministerka... nie Machalova.
Sú ľudia ktorí ešte odvahu majú. Ale ak zastrašovali mňa...
Stále odvahu majú ľudia čo nie su nuly... Zatiaľ.
A práve vďaka nim sa o tom ešte hovorí.
Ale… čo ak sa pozrieme ďalej? Na ministerstvo hospodárstva, na ministerstvo financií, na tie „tiché rezorty“. Tam, kde sa rozhoduje o tom, kto má, kto nemá, čo sa podporí a čo sa nechá padnúť.
Čo ak celá tá „konsolidácia“ nie je o zodpovednosti, ale o rozpade? Čo ak to, že štát „na nič nemá peniaze“, nie je náhoda, ale dôsledok toho, že ho riadia rovnako ako tie dve dnes už zjavne nefunkčné inštitúcie pre demokraciu?
Čo ak sa nám pred očami nedeje kríza financií, ale kríza dôvery?
Čo ak to nie je len o rozpočte, ale o rozvrate morálky?
A čo ak o pár rokov zistíme, že štát neriadili odborníci, ale ľudia, ktorí sa báli pravdy, a milovali moc a vlastné peniaze viac než krajinu?
Vtedy už bude neskoro pýtať sa „čo ak“. Preto sa treba pýtať teraz. A nahlas. Nie v diskusiách, tam je už priveľa trolov. Na námestí.
Aby nám videli do očí.
Demokracia sa nestráca vo voľbách. Stráca sa keď občan mlčí! V tichu, keď si povieme, že „veď to nejako bude“.
Ale demokracia nejako nebude. Buď ju budeme chrániť, alebo ju necháme vziať tými, ktorí sa jej boja.
17. november býval sviatkom. Dnes by to mal byť deň zodpovednosti.
Deň, keď ukážeme tým, ktorí nám majú slúžiť, že sme stále tu, pripravení chrániť demokraciu, našu budúcnosť a naše deti.
Lebo dnes sa oni vyhrážajú nám. Zajtra tu možno my nebudeme ale ticho po nás sa môže zmeniť na búrku.
Ale nemusí. Môže tu ostať prikázané ticho. Ticho keď sa trpí. Lebo slušný človek sa navyjadril. Čakal, že to niekto spraví za neho.
Je to na tebe občan. Vieš, Ty si dôležitý, Ty máš povinnosť nemlčať.
