Je večer, rozmýšľam, čo na večeru, stihli sme akurát tak kávu, asi zbuchnem niečo rýchle, čo má Janko rád. Som uťahaná, ale nadšená z práce, kolegovia sú fajn a výskum napreduje. Rozmýšľam, či budem každý večer takáto šťastná a aké to asi bude, keď tu budú vystrájať deti, na dvore zvieratá… Nevadí, bude veselo a dovtedy snáď dokončíme aj tento dom.
Niekto klope. Janko otvára.
Oh, to je sused, prišiel nám povedať, že sme zabudli v aute vypnúť svetlo, tak nech sa nevybije do rána. Mám rada toto miesto, ľudia sú tu milí a bránu ani nezatvárame.
Janko sa vrátil a ja rýchlo odvraciam jeho pozornosť, lebo som nechala otvorený prehliadač so svadobnými šatami, vraj aj to nosí smolu.
Takto by to možno vyzeralo presne 7 rokov dozadu, pretože presne o tomto čase 21. februára, na dvere u Jána a Martiny skutočne niekto zaklopal, no nebol to posol dobrých správ.
Kuriér doniesol krvavý pozdrav, ktorý jeden adresát prijíma dvakrát do hrude a adresátka do tváre.
Snúbenci spoločne umierajú, no nie v milostnom objatí a v inom kúte našej krajiny, ktorý voláme domovina a možno je to dokonca blízko vášho bydliska, niekomu so zmyslom pre metaforu možno pípne správa, že “roztopil sa sneh, sen sa plní, zúbok vypadol,” a kohosi inteligentné hodinky vykazujú nezvyčajnú aktivitu v podobe závratne vyskočeného tepu.
A my, my tu dnes stojíme, hoci by sme nemuseli, no to je najmenej. A možno aj vaše tepové frekvencie robia saltá častejšie ako obvykle, hlavne, keď si otvoríte denný newsfilter alebo komentáre na sociálnych sieťach.
7 rokov by malo byť magické, šťastné číslo.
Možno máme šťastie aspoň v tom, že si stále ešte dokážeme spomenúť a môžeme si pripomenúť, že sa niečo stalo alebo si všimnúť, že sa niečo deje!
Po tejto udalosti sme ako krajina dostali možnosť na reparát, hoci za boľavú obeť. No máte pocit, že sme túto možnosť využili a skúšku zložili úspešne?
Niektorí nad nami už lámu palicu a už nás k určitým stolom, kde sa preberajú dôležité otázky týkajúceho sa nášho smerovania, prestávajú pozývať. No ešte sú tu aj takí, ktorí nám veria a nevzdávajú to. Prosím, ukážme všetkým, že v nás je odvaha, súcit, rozum a odhodlanie postaviť sa voči bezpráviu a jeden za druhého.
Ukážme, že dokážeme osloviť aj tých, ktorí nás napríklad aj preto, že tu dnes večer stojíme, dosť nepekne označujú a niekam posielajú. Zatiaľ ešte je kam a aj by si nás tam asi nechali.
No, spomeňte si, prosím, aké to bolo, byť slovenským študentom v Čechách po rozdelení. Zrazu ste boli naprostí cizinec. Presne takýmito cudzincami sa stávame jeden voči druhému kvôli brutálnej polarizácii, ktorá nás požiera ako rakovina. Zatiaľ nepoznám liečbu, ktorá by dokázla liečiť spúšťača tohto “polarizačného ochorenia”, zatiaľ preto navrhujem liečbu symptomatickú.
Mám priateľa Martina - rakúskeho novinára, ktorý prešiel pešo z Viedňe do Turecka tzv. Sultánovu trasu, aby na tejto ceste vyskúmal niečo, čo všetky národy, napriek ich rozdielnosti, spája, na hocijakej úrovni. Urobil tak preto, že už pred dvomi rokmi cítil, že sa niečo deje. Mal hypotézu, že by to mohol byť druh tvarohového koláča.
Zatiaľ neviem, či sa mu hypotéza potvrdila, no ak by nás všetkých malo spojiť práve toto, bežme domov, pečme a rozdávajme!
A možno odpoveď nie je ani v nejakom samotnom koláči. Možno je odpoveď na zvládnutie týchto “nešvárov” práve to, že jeho nezištnou prípravou pre toho druhého, obetováním času a zdrojov, len tak, pre potešenie, preukážeme tým, ktorí nesúhlasne kričia CAPS LOOKmi po diskusiách, možno väčšiu starostlivosť a pozornosť, ktorú im kedy kto v ich živote preukázal. Nezištne, z ľudskosti, bez výmeny za preferencie.
A hoci riskujeme, že ho po nás nechápavo hodia, možno s túžbou nám ho niekam akútne napchať, nevadí, je potrebné byť odvážnym a láskavým viac ako kedykoľvek predtým.
Dostali sme sa aj k tomu, že už útočíme aj na ľudí so psychiatrickou diagnózou. Viete, stať sa to môže komukoľvek z nás. Preto chcem, aby ste počuli, že sú aj ľudia, ktorí si myslia, že to vôkoncom nie je hanba a máte náš rešpekt a podporu. Slovami odborníka - nikoho neohrozujú adekvátne liečení jedinci, ale skôr tí, ktorí sa liečbe vyhýbajú. Takých by bolo, že? A hoci má kultúra za úlohu hlavne scitlivovať, nie, ani maľovanie obrazov ako druh terapie, nemusí byť zárukou úspechu.
Zámerne som sa nechala uviesť ako občianka, som občiankou tohto mesta, tejto krajiny (zatiaľ), aby nikto nemohol spájať tento večer s telesami, v ktorých pôsobím alebo s prácou, ktorú vykonávam. Nikto ma sem nehnal, nenútil, nič neponúkal za výmenu a dovoľujem si tvrdiť, že nie sme ani chorobne progresívni, regresívni a ani agresívni. Nútila ma vnútorná sila prísť vám povedať, že hoci sa mnohí cítia čoraz viac vzdialenejší od svojich rodín, priateľov a kolegov, stále máme možnosť a schopnosť to riešiť.
Martina a Ján by možno o tomto čase teraz radi balili svojim deťom veci na jarné prázdniny a kto vie, možno by im pribalili aj tie koláče, nech ponúknu aj ostatných.
Ďakujeme, že ste prišli, nezabúdajme: ”Sľúbili sme si lásku…”
