Priatelia, dobrý večer!
Od momentu, ako sa objavilo moje meno v programe, čakal som na inštrukcie... Od Soroša, Šimečku... Dokonca aj gruzínsky slovník som mal pripravený! A viete, čo? Nič! Nič mi neprišlo. Zabudli na mňa! Zase raz. Tak som si napísal niečo sám.
Milí spoluobčania,
ja tu dnes nestojím preto, že chcem povaliť vládu. Osobne si myslím, že keby boli voľby o pol roka, karty by sa rozdali viac-menej rovnako, možno by nám parlament len zas trochu zhnedol. A úprimne? Nám v divadle by ani výmena moci nepomohla. Ani opozičných politikov nedokážem presvedčiť, aby sa prišli pozrieť na to, čo sme za 20 rokov s našim divadielkom dokázali. Oni Maticu neznášajú a chcú ju zavrieť. Hotovo. Jedni sa nás snažia zrušiť, druhí na nás kašlú. Ja si jednoducho nerozumiem s politikmi naprieč celým spektrom. Lebo nie som ochotný zradiť slobodu divadla a umenia. Žijem v presvedčení, že politika a politici, vrátane ministrov, majú slúžiť občanom, a nie naopak. A tak má napríklad aj ministerstvo kultúry slúžiť divadlám. A divadlá sa nemajú čo skláňať pred ministerstvom...
Nestojím tu preto, aby som kričal s davom. Stojím tu preto, lebo mám dve deti.
Jedno z nich pôjde v septembri prvýkrát do školy. A s manželkou sa rozhodujeme medzi školou, kde sa prepadla podlaha a školou, kde opadáva omietka. Rozhodujeme sa len podľa učiteľky – či tam ešte bude niekto, kto to s touto krajinou nevzdal. A to začína byť vzácne.
Keď moje deti ochorejú, majú skvelú detskú lekárku. Ale je v dôchodkovom veku. A viete, čo sa stane, ak sa rozhodne odísť? No nič. Náhrada za ňu nie je. A nikoho to netrápi. V Komárne čoskoro nebudeme mať ani pľúcneho lekára. A nikoho to netrápi. V okrese Komárno už viac ako 5000 ľudí vraj nemá zubára – a bude to len horšie. Milí Komárňania, aj vás rozbolel zub cez víkend? Tiež ste museli ísť na pohotovosť až do Šurian alebo Nitry? Tak viete, o čom hovorím.
A toto by mala riešiť vláda! Nie hľadanie „triedneho nepriateľa“. Namiesto toho sledujú na sociálnych sieťach, kto má aký názor, a podľa toho sa tu rozdávajú funkcie a peniaze. To nie je vládnutie, to je šikana a cesta do pekiel.
Výchova vraj je základ. Ale kde sú teda tie školy, ktoré deťom dajú dôstojné podmienky? Kde sú učitelia, ktorých si spoločnosť váži? Kde sú vedci, ktorých sa bude vláda zastávať?
Keď som bol dieťa, hovorili nám, že kradnúť sa nemá. Že lož je zlá. Že pravda je dôležitá. Prečo to prestalo platiť s príchodom tejto vlády?
Viete, ako to vidím ja?
Prišiel vírus. A niekoľko ľudí, vystrašených, začalo pochybovať o všetkom, čo nás na školách naučili. Že tí najmúdrejší pôjdu študovať medicínu, aby ľudí liečili. A tí najmúdrejší z múdrych – medicínsku vedu. Aby hľadali nové spôsoby liečby. A toto sa zrazu začalo spochybňovať. Zrazu krikľúni nahradili (nie všetci úplne múdri alebo vzdelaní) vedcov. Začali určovať témy a ohýbať pravdu. Najprv len preto, aby boli zaujímaví. Fakty sú často nudné, tak ich nahradili hoaxy. Polopravdy, klamstvá. Jednoduché, ale dobre vyzerajúce lži. A časť ľudí v strachu začala veriť miesto funkčnému systému hoaxerom. A tí získavali stále viac a viac pozornosti. Nie pre pravdu, ale pre jednoduché skratky a polopravdy. A začali sa v tom vyžívať. Niektorí vedeli, že klamú, niektorí už ani nie. Vyžívali sa v tom, že majú publikum – asi 20 % prestrašených ľudí. Zvyšok sa nestaral alebo zo slušnosti mlčal. Lebo taká je demokracia. Každý má právo na názor.
Hoaxeri získali divnú slávu. Nie pre múdrosť, ale pre hlučnosť. A tu si niekto z nich uvedomil, že veď aha... tých 20 % na vládnutie vlastne stačí. "Poďme len dookola opakovať tie naše lži, poďme nenávidieť, poďme útočiť. Ovládnime diskusie a o zvyšok sa strach postará." A vyšlo im to. A tak sa stalo to, že tí, čo klamali, sa stali tými, ktorých máme počúvať. Slušní ľudia mlčali, lebo len žasli nad tým, čo sa deje.
Potom prišla vojna.
Veľká krajina napadla menšiu. Ešte raz. Veľká krajina napadla menšiu.
Vtedy sme všetci na chvíľu stíchli. Aj tí najhlučnejší. Aj tí najväčší klamári. Lebo keď vidíte trosky domov, keď vidíte matku so zavraždeným dieťaťom v náručí, keď vidíte tanky, ktoré nemajú v cudzej krajine čo robiť – vtedy sa aj tí najhlasnejší musia na chvíľu zastaviť.
Ale dlho im to nevydržalo. Uvedomili si, že toto je ich príležitosť a treba ju využiť naplno. Prišli s novým klamstvom: „Ukrajina si za to môže sama.“ „Nie je to naša vec.“ „Možno je to vymyslené.“
Áno, vo vojne umiera ako prvá pravda. Ale minimálne jeden fakt je daný: Veľká krajina napadla menšiu. Veľký šikanista si vybral slabšieho. A nás vždy učili, že sa máme postaviť na stranu slabšieho. Lebo keď sa spojí veľa slabších, šikanista nevyhrá. Ale ak sa šikanistu bojíme a začneme sa mu klaňať, on nás nebude považovať za partnerov. Bude nás považovať len a len za otrokov.
A preto som tu. Nie preto, že chcem kričať hlasnejšie ako oni. Ale preto, že nemôžeme mlčať. Lebo klamstvo víťazí, keď dobrí ľudia rezignujú. A to, že dnes stojíme tu, znamená, že sme nerezignovali.
Pracujem s mladými ľuďmi. Mnohí z nich odchádzajú do zahraničia... A mimochodom, nikto do Ruska. Všetci na Západ. Časť z nich na politiku rezignovala, pretože si myslia, že politika je len o klamstvách na sociálnych sieťach. Že je to len o tom, kto najhlasnejšie kričí jednoduché lži a tým si zabezpečí 20 % v parlamente.
Chcem, aby videli – oni aj moje deti – že politika sa dá robiť aj slušne a cez pravdu. Preto som tu. Ja túto krajinu neopustím, lebo ju mám rád. Mám rád Slovensko, mám rád Komárno. A chcem, aby tu ostali aj moje deti a moji priatelia. Chcem, aby to mladí ľudia s touto krajinou nevzdávali. Pravdou a láskou sa dá zvíťaziť. Len sa nesmieme báť.
Nechcem svet, kde moc patrí tým, ktorí sú najhlasnejší. Chcem svet, kde moc patrí tým, ktorí sú múdri a spravodliví. Nechcem krajinu, kde pravda neznamená nič. Kde sa na školách, divadlách a nemocniciach šetrí, ale na klamstvách nikdy.
A hlavne – nechcem, aby moje deti vyrastali v strachu a lži.
Dnes je na nás, či sa koleso dejín bude točiť dopredu – alebo ho necháme otočiť späť. A ja viem jedno: ja ho otočiť späť nedovolím.
Naša vláda dnes hrá na dve strany. Nám budú hovoriť, že nechcú vystúpiť z EÚ ani z NATO, ale do Moskvy chodia s ohnutými chrbtami. A kto sa pred šikanistom skláňa, ten sa stáva jeho otrokom.
A ak dovolíte, na záver kúsok z básne ktorú poznáte.
..detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Priatelia,
odkedy som oznámil, že sa slobodne zúčastním tohto zhromaždenia, dostávam správy: „Stracate podporu.“ „Nikto už nepríde na vaše predstavenia.“ „Skončili ste!“ No možno aj áno. Ale ak skončí naše divadlo len preto, že som slobodne prejavil názor, tak to len potvrdzuje, aký veľký problém naša krajina má. V našom divadielku máme voličov z celého spektra našej politickej sféry, ale nikdy sme to neriešili. V našom divadle máme slobodu a demokraciu. A ak máme preto skončiť, tak to asi tak má byť.
Ale túto nedeľu ešte určite hrať budeme Helenku. Príbeh o neobyčajnej žene. Prestála, keď ju dvakrát politika vyhnala z vlastného domu, prestála smrť svojho dieťaťa. Ale nikdy nezanevrela na ľudí a na lásku. A tento príbeh je dnes dôležité vidieť – možno viac ako inokedy. Ak môžete, príďte. Hráme o 16:00.
Ďakujem za pozornosť.
