Ako matičiar, hoc za výkon tejto funkcie nikdy plat nebral, si musel hľadať ozajstnú prácu mimo Komárna. Mal totiž "pach" matičiara.
Jedným z prvých krokov, ktoré som spravil, bolo odpolitizovanie Matice v našom meste. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez urážok. Hlavne od "našich". Slota ma v priamom prenose označil za idiota, ktorý nikoho nezaujíma. O pár rokov neskôr sa mi za to Danko ospravedlnil. Náš hlavný fašista, čo si o chvíľku (dúfam) pôjde konečne sadnúť, si dohodol bitku s maďarskými Jobbikmi pred našim divadlom. Policajti to elegantne vyriešili. Ešte pred vstupom do mesta autobus jedných imbecilov s palicami aj druhých s bejzbalkami za Dunajom toľko kontrolovali, až sa im odnechcelo bitiek. Nejak si to ale hajzlíci spojili so mnou.
Keď mi rozbili auto a trochu dali po papuli, policajti ma aj chvíľku strážili. Vlastne hliadka sa len trošku častejšie pohybovala na našej ulici a požiadali ma, aby som ich informoval, keď budem dávať nejaké vyhlásenie.
Viete, čo je najväčší paradox? Nikdy som sa nevyjadroval proti žiadnej etnicite, proti žiadnemu politickému cíteniu. Nikdy som to tak necítil. Vyjadrujem sa len proti fašizmu, lebo keď som bol žiak a študent, bol fašizmus zakázaný a jeho priaznivci trestaní. Za to, že dnes sme si ich posadili do parlamentu, ich velebiť naozaj nebudem.
Chcel som len robiť divadlo, venovať sa mládeži a ponúknuť im, ale aj dospelým a starším ľuďom, ktorí majú vzťah k umeniu, priestor. Nič viac, nič menej.
Upravoval som scenáre, písal vlastné piesne, časť z nich si zhudobnili herci - speváci, časť z nich maďarský hudobník Peter Emmer. Keď sme spolu začínali, jeho slovenčina bola taká ako moja maďarčina dnes. Dnes on hovorí plynulo slovensky ja úplne biedne maďarsky.
Situácia v meste sa postupne znormalizovala. Brali nás Slováci, aj Hejslováci, ktorí si ale občas nezabudli rypnúť, že by som mal byť radikálnejší. A brali nás aj Maďari, lebo my tu spolu žijeme už niekoľko generácií a hľadať rozdiely sa snažili len politici, ľudia nie...
Politika prosto šla bokom a do popredia sa dostalo umenie. Pár rokov sme fungovali priam príkladne. Proste tak, ako nám teraz pretláčajú liberálne média, že by to tak malo byť. Ročne sme dokázali spraviť 40 predstavení. Nie, nie všetky boli úplne vypredané, ale väčšina celkom určite.
Na malé mesto, kde je 30 % Slovákov, priam ideálne. Chodili aj maďarské školy, aby študenti mali živý kontakt so slovenčinou.
Peňazí sme nikdy nemali nazvyš. Čo sme si zarobili, čo nám dali sponzori alebo sme ušetrili na kulisách či kostýmoch, sme dali do budovy divadla. Teda do matičnej budovy, lebo budova patrí Matici slovenskej.
Potom prišiel Covid a s ním nová vláda. Vláda, ktorej sa nedarí nič a z toho ničoho úplne najmenej podporiť kultúru. Stratili sme úplne príjem, ale nestrácali sme nádej. Prišla nová vláda a s ňou mal prísť nový závan slobody. Konečne niekto, kto vyhlasoval ozajstnú rovnosť a že politika do kultúry nepatrí…. Konečne. My to tvrdíme už sedemnásť rokov. Mysleli sme si, že keď sa obrátime na liberálnu vládu, po tom všetkom, čo máme za sebou…. Vlastne škoda slov.
„Sme niktoši z malého mesta a máme držať hubu a krok a radšej skrachovať.” Na dotácie nárok nemáme. Máme matičiarsky pach. Je úplne jedno, že priam zhmotňujeme to, o čo sa EU snaží. Je úplne jedno, že sme naučili mladých aj starých chodiť do divadla. „Ste matičiarske nuly, ktoré nikoho nezaujímajú…,” bolo nám odkázané.
Jediný politik, ktorý za nás bojuje, je Maďar. A sám sa nestačí diviť, ako sa na nás naši vlastní…. Nepoužijem to slovo, lebo verím, že toto si raz budú čítať aj moje deti. Ja možno nebudem mať síl povedať im, že ich tato dopustil krach jediného slovenského divadla v okrese. Tak nech si to prečítajú.
Pred pár rokmi som odovzdal scenár, pomáhal s kulisami, pomáhal s kostýmami, naučil sa ovládať svetelný pult, dokonca zvukársky, čítal som si učebnice pre režisérov, robil som čokoľvek, aby naše divadlo prinieslo divákom čo najlepší a čo najozajstnejší zážitok.
Dnes ma fackuje hanba, lebo doslova musíme chodiť po žobraní…ak chceme prežiť.
A som naštvaný. Lebo za sedemnásť rokov sme tú budovu bez jediného eura zo štátnych alebo z grantu dali do stavu, že dokáže konkurovať bratislavským veľkým scénam. Ale krachujeme. Nie pre Covid, ale pre totálny nezáujem tejto vlády o kultúru. Totálny.
Včera mi do rúk podala viac ako polovičku svojho aj tak biedneho platu zdravotná sestra. Len preto, aby sme to nevzdali.
Fackuje ma hanba.
