Bolo niečo pred desiatou večer, práve sme dotočili poslednú klapku a ja som šiel s komparzistkami do muničkáku, z ktorého filmári spravili maskérňu. Volal mi Marek a zlomeným hlasom mi opatrne vysvetloval, čo sa stalo. Nepovedal som ani slovo, Kristínka vedľa mňa sa rozplakala. Vždy nejak zvláštne dokáže odhadnúť, že sa niečo stalo. V nemocnici som bol asi o tridsať sekúnd.
Šli po prechode pre chodcov a vodič ich zaregistroval až keď Julkina hlava dopadla na kapotu auta. Zrámovalo ich to oboch, Slavo ešte vstal a chcel ísť za Julkou. Dolámaná noha ho ale položila späť na zem. Julku postavilo, ale keď si uvedomila, že si ruku vidí inde ako si ju cíti. Ľahla si a čakala. Vodič v zmätku sa hneď chcel dohadovať. Najviac dochrámaná Julka naňho kričala, aby neriešil policajtov, ale hneď volal sanitku. Nedokázal vysvetliť kde sú, musela ona. Taxikár na nich ešte trúbil, aby nevylihovali na ceste - ožrani. Nik z nich nemal v krvi ani ň, možno tak debil taxikár.
V nemocnici bolo strašné ticho. Je príšerné, keď zrazu neviete, čo spraviť. Len čakať. Nedalo sa. Pozobúdzal som polku vedenia nemocnice. Bolo pol druhej ráno, keď sme sa konečne k niečomu dopracovali. Slavo tanečník má vážnu zlomeninu kolena, Julka huslistka komplikovanú zlomeninu ramennej kosti a kompresné zlomeniny stavcov. Obaja sú už po prvej operácii, Julka je v Zámkoch a čaká ju operácia chrbtice.
Mohol by som teraz písať o sestričkách, o lekároch, o rozdieloch nemocníc. Mohol by som písať ako ma neznášajú sestričky a lekári, ale aj o tom, ako sa nám snažia pomôcť. Ale nebudem. Nech to je ako je, život a to či tých dvoch mladých ľudí vôbec postavíme na javisko a kedy to bude, závisí teraz od lekárov, sestier a poisťovne.
Jedna sestrička, keď som bol opäť raz nedobitný a nerpíjemný, sa ma spýtala, či si myslím, že tí dvaja sú jediní zranení v krajine. „Žiaľ, pre vás asi nie, ale pre mňa rozhodne áno a obaja vieme, že zvoniť neprestanem, neviem im inak pomôcť..." Neviem totiž robiť nič iné, len sa hrať na pána dôležitého, teraz to ale rád nemám.
Mama (tiež zdravotná sestra) kázala, aby som sestričkám dal kávu a čokoládu. Priniesol som dve igelitky a v deň, keď bude Slavo s Julkou tancovať, venujem nemocnici taliansky kávovar. Ak mi teda ešte riaditeľ niekedy zdvihne telefón.
