Keď divadelník stratí reč: Labutie jazero v SND je svetový zážitok
V divadle mám toho už celkom dosť za sebou. Mám to šťastie, že môj detský sen stať sa hercom sa mi podarilo splniť. Niežeby som vyštudoval herectvo, to nie – na VŠMU ma nevzali a mladícka nerozvážnosť mi nedovolila ísť na prijímačky zas. A tak som si v amatérskom divadielku začal sám režírovať pubertiakov, neskôr som pre nich začal písať, až sa stalo, že som napísal a zrežíroval celkom dosť diel, o ktorých hovoríme, že sú muzikály.
Dnes dokonca vediem Divadlo Komora. Neviem, ako nenarcisticky napísať, že sa nám darí, ale proste niečo viac ako 20 rokov sa minimálne dvakrát do mesiaca postavím pred divákov a funguje to. O divadle tak toho viem dosť.
Cesta k baletu a únik z reality
O balete som ale doteraz vedel málo. Ani neviem prečo, ale netušil som, že náš balet v SND je na takej úrovni, na akej je. Koncom minulého roka som tam zažil Romea a Júliu a ostal som očarený. Sľúbil som si, že sa vrátim a ak to pôjde, budem sa vracať pravidelne.
Dokonca teraz, keď trošku opäť zápasíme o prežitie, je mojou temer každodennou útechou myšlienka, že ak sa nám to nepodarí, tak proste budeme „len“ stálymi návštevníkmi SND a stratu životného sna nejak ustojíme.
Chcel som trošku zafrajeriť pred manželkou a svokrou, tak som si začal študovať, na čo to vlastne ideme. Šokovalo ma, že prísna licencia na toto konkrétne spracovanie Labutieho jazera umožňuje dielo hrať len tým najlepším súborom sveta – a že náš balet je medzi nimi.
Priznajme si, na Slovensku veľa peňazí nie je a kultúra aktuálne nemá najlepšie obdobie. Že je riaditeľka nášho baletu Nina Poláková naozaj šikovná, to viem, rovnako ako to, že máme špičkový medzinárodný súbor... ale uznajte. Ak ste niekedy boli na hlavnej vlakovej stanici v našom hlavnom meste, rozumiete mojim obavám a očakávaniam.
Prvé dojmy: Atmosféra a očakávania
Skúsim vám ale sprostredkovať môj zážitok čo najvernejšie. Baletná sála SND a vôbec vstup tam... mal som trošku obavy, aby som nebol sklamaný, pretože potom tam vydržať sedieť tri hodiny... „Uf, neboj, bude to fajn,“ uisťujem sám seba.
Manželka nesmie rozprávať, je po operácii hlasiviek, (tiež trošku zásluhou našej divadelnej činnosti) tak sú všetky naše rozhovory úsmevné, lebo mi odpovedá cez Siri v mobile s anglickým prízvukom. Tentokrát sedíme tak, že vidím len do malej časti orchestriska, na harfy a perkusie. Och, dúfam, že ten balet bude aspoň trochu ako Romeo a Júlia, lebo neviem, kam budem pozerať.
Je vypredané. Kúsok od nás sedí známa herečka so známym hercom... viete, tá pekná, čo je aj výborná speváčka... taký prísny pohľad má a jej mama... no, to je jedno, spomeniem si neskôr. Orchester stíchne, vchádza dirigent, jeho úsmev je sústredený a profesionálny. Už po prvých tónoch je zrejmé, že toto je naozaj veľkolepé dielo a veľkolepo poňaté.
Ohromujúci súbor a Andreas Schifano
Keď sa otvorila opona, hoci som to čakal, som ohromený. Nádherné dekorácie, veľkolepé kulisy. Sme na akomsi zámku a princ si má vybrať nevestu. Keď nastúpia všetci tanečníci, prekvapí ma ich početnosť. Neuveriteľné, my máme taký obrovský súbor baletu? Kde na to berieme peniaze?
Neskôr sa z bulletinu dozvedám, že časť sú vlastne ešte študenti. Je treba obdivovať, že od profesionálov ich rozoznáte viac podľa vzhľadu (rozumej: všetci sú krásni, ale sú tam aj deti) ako podľa výkonov. Človek sa naozaj musí sústrediť, aby dokázal odpozorovať, ktoré dievčatá zas nie úplne doťahujú prvky. Ale to len, ak sa na to vyslovene sústredíte. Inak to naozaj pôsobí veľkolepo.
U mužov je rozdiel o niečo zreteľnejší. Samotný princ – hlavná postava Andreas Schifano – je od začiatku výraznejší, precítenejší a každým pohybom, či gestom vám dáva najavo, že on je pán priestoru. A oprávnene. Andreas bude zrejme jeden z tých najlepších a aj choreografia je tak koncipovaná. Jej autor, Rudolf Nurejev, bol pôvodne aj jej interpretom, ako mi doma prezradil Google. Okrem Andreasa sú na scéne ešte minimálne dvaja-traja, ktorí sú o kúsoček lepší ako zvyšok, no pozerá sa na to naozaj dobre a som nadšený.
Ako uplynie prvé dejstvo, ani neviem. Môj pocit: som rád, že sme prišli, ale vidieť raz mi to stačí... a isto musím poďakovať riaditeľke baletu Nine Polákovej, že vedie taký fajn súbor a tak profesionálne.
Moment, keď sa zmenil vzduch
Trošku ma zamrzelo, že na malý moment orchester zaváhal. Najmä huslistka vedľa mňa (manželka) sa nepokojne zavrtela... „Predsa len sme v národnom,“ ukázal mi jej mobil v písmenkách. „Och, to preháňame,“ pomyslel som si, to je v nás len ten divadelník, 80 % hľadiska si to nemohlo všimnúť.
A potom to prišlo... Na javisko vstúpila Tatum Shoptaugh.
V tom momente sa zmenilo úplne všetko. Akoby sa zmenila hustota vzduchu v sále. Andreas, celý súbor, atmosféra... všetko zrazu nabralo iný rozmer. Priznám sa, nepodarilo sa mi zo stránok SND vyčítať, či je Tatum naša absolútne najlepšia baletka, alebo je celé dielo tak geniálne koncipované, no výsledok je neopísateľný.
Tatum tancuje a pohybuje sa v základe tak ako ostatné dievčatá, no predsa je o tri kategórie inde. Mal som dojem, že priam žiari a Andreas pri nej ožíva s novou silou. Každý ich pohyb, každá mimika sú dotiahnuté do absolútna. Keď ju ako labuť zdvíha k nebu, vidíte tú plachosť zvieraťa, cítite dozvuk pohybu krídel. A keď ju ukladá späť na hladinu, prisahám, že vidíte, ako sa hladina jazera rozvlní. Jej gestá, celé telo až po končeky prstov, ovládajú priestor.
Splynutie duší
Keď tancuje celý súbor a všetky tie dievčatá naraz zastavia v dokonalej baletnej pozícii, musíte ich obdivovať, ako sa to vôbec fyzicky dá. Ale vlastne to nestíhate. Nestíhate, lebo Tatum a Andreas na javisku prežívajú niečo také nádherné, že my v hľadisku sme tam v tej sekunde s nimi. Celé divadlo dýcha spolu s nimi. Snažil som sa navnímať pocity ostatných divákov a mal som dojem, že sme v tom všetci rovnako. Hudba graduje a ruky vám tlieskajú tak nejako mimovoľne, samy od seba.
Zrazu sa všetko vôkol vás stráca. Netlačí vás opasok, necítite vône divadla, nevnímate dekorácie, neriešite vôbec nič. Ste len tam, na jazere, v dokonalej súhre hudby, svetiel a nádherných ľudí, ktorí nám odovzdávajú kus seba. Roky driny, bolesti a sebazaprenia, aby dokázali toto.
A celé to vedie drobné, útle dievča, ktoré sa narodilo na inom svetadiele, hovorí iným jazykom, a predsa sa rozpráva priamo s vašou dušou. Rozpráva príbeh z iného kontinentu, no zrazu sme tam všetci jedno. Prežívame čosi nadpozemské, veľkolepé a strhujúce.
Orchester opäť na moment zaváhal. V momente, keď husle mali rozprávať jej príbeh a violončelo ten jeho... bolo to zaváhanie priam mikroskopické, ale bolo tam. Alebo sa možno pletiem. Možno to bol zámer autora alebo orchestra, aby sme neuleteli príliš ďaleko a vrátili sa na chvíľu do reality. A bola to krásna realita.
Finále a slzy v očiach
Po prestávke sme opäť na zámku a pred nami defilujú neskutočné výkony tanečníkov v nádherných kostýmoch. Zrazu zisťujem, že tých, ktorí nad ostatnými vyčnievajú, je v súbore oveľa viac. Sú to vizuálne hody, no ja sa už neviem dočkať Tatum ako čiernej labute, ktorá zvádza súboj s čarodejníkom. Výstupy súboru sú fantastické, no sám seba skúmam, či ma táto dvojica dokáže opäť tak vtiahnuť.
Dokážu. Je to neuveriteľné. Veľmi rád by som vedel, či je to len jej čistá genialita, alebo zámer choreografa, ktorý to tak postavil, aby sme všetci viseli na každom jej svale. To asi nezistím bez ďalšej návštevy tohto veľdiela.
Ako to skončí, vám neprezradím, ale mal som slzy v očiach. Prežíval som to s ňou. S nimi. Aj s riaditeľkou baletu Ninou Polákovou, ktorá sedela len o tri miesta pod nami a s hrdým, širokým úsmevom tlieskala spolu s nami.
Všetci sme stáli a tlieskali sme akoby úplne inému svetu. Svetu, kde sa malé dievčatko rozhodne stať primabalerínou. Tá cesta je bolestivá a dlhá, pridlhá, ale zrazu je to ona, kto ovláda mysle stoviek ľudí. Vďaka patrí bravúrnemu dirigentovi, asistentom naštudovania a všetkým, ktorí naučili to dievčatko, že každý dotiahnutý pohyb, nebadaný záchvev svalu či klipnutie očami v pravý moment je to, čo delí primabalerínu od zvyšku sveta.
Všetci na scéne boli úžasní, ale Tatum Shoptaugh dala dielu niečo, čo nie je z nášho sveta. Ako divák sa tam musím vrátiť. Pretože na tých pár momentov zmizli všetky trápenia – moje aj tie svetové. Obrovská vďaka... a prídem zas. Minimálne zistiť, či ten orchester... vlastne nič. Bolo to dokonalé. Som rád, že vás máme v našom národnom divadle!
Osobný odkaz pre primabalerínu / Personal note for the Primaballerina:
Tatum, you are American. This story was written by a Russian man long since passed. Yet, you danced a story of love that became mine, yours, and ours that night. You bridged continents, time, and space. In your every move, your childhood, our loves, and our shared universe were joined. Art reached its peak, time stood still, and the Divine spoke. Thank you, you are truly amazing!
preklad: Tatum, si Američanka. Tento príbeh napísal Rus, ktorý je už dávno minulosťou. A predsa si v ten večer vytancovala príbeh lásky, ktorý sa stal mojím, tvojím, nás všetkých.
Preklenula si kontinenty, čas aj priestor. V každom tvojom pohybe sa spojilo tvoje detstvo, naše lásky a náš spoločný vesmír. Umenie dosiahlo svoj vrchol, čas sa zastavil a prehovorilo to Božské. Ďakujem, si naozaj úžasná!
