Dievčence. Moje krásne dramaťáčky.
Máme za sebou premiéru s prezidentmi aj prvú reprízu. A pritom sme si ešte nepovedali to najdôležitejšie.
Nebolo kedy – kvôli všetkej tej ochranke, prebdeným nociam, všetkým tým veciam okolo… Výhovorky. Mrzí ma to.
Veľmi som chcel, aby sme si našli chvíľku pre seba po repríze. Ale úprimne – už som sa ledva plazil.
Tak som sa rozhodol, že vám to napíšem takto.
Koniec koncov, možno som taký typ – s každým naším dielkom v Dramaťáku sa spája aj blog. Aspoň som mal z čoho čerpať, keď som písal knihu k nášmu 20. výročiu... (Veľká škoda, že ešte nevyšla. Ale možno to tak má byť – možno práve vďaka tomu môžete byť aj vy navždy súčasťou histórie našich dosiek, ktoré pre nás znamenajú svet.)
Chcem vám povedať pár vecí. Dôležitých vecí.
Za tých dvadsať rokov, čo vediem Dramaťák, som sa vždy snažil, aby každé naše dielko bolo aspoň o kúsok lepšie než to predošlé.
Či sa to podarilo? Ťažko povedať.
Podľa niektorých divákov áno.
Podľa iných sú stále "Rebeli" ten najväčší zážitok.
A potom ste tu vy – viac než výborné, nádherné dievčatá, ktoré dokázali niečo výnimočné.
Áno, boli aj diváci – zatiaľ dvaja z temer osemsto – ktorým sme nesadli. A priznám sa, neviem na nich prestať myslieť.
Ale potom vidím slzy dojatia v očiach ostatných, úprimnú radosť, objatia a gratulácie... a viem, že sa nám niečo podarilo.
Lenže – to najdôležitejšie z našej cesty k premiére nebolo v tých potleskoch.
Bolo to niečo oveľa hlbšie.
Pred pár týždňami sa niečo pokazilo.
Náš dobre fungujúci stroj sa zasekol.
Odrobinka pýchy, kamienok pubertálneho vzdoru, sa nám zamotal do súkolia.
A všetko sa takmer zastavilo.
Výjazd prezidentov, premiéra... všetko.
Zrazu bola pýcha dôležitejšia než naše dielko.
Dôležitejšia než divák, než odkaz nášho Dramaťáku.
A vy ste stáli pred rozhodnutím – zrejme zatiaľ najťažším vo vašich 13–15 rokoch:
Čomu dáte prednosť?
Vášmu egu? Alebo spoločnej práci, dielku, ktoré má presah?
A vy...
Vy ste si vybrali správne.
Vy ste to pochopili.
Že to, čo robíme – všetka tá drina, pot aj slzy – nie sú pre pohladenie ega.
Že to smeruje k divákovi.
K láske.
K odkazu ľudí, ktorí pred dvadsiatimi rokmi vo vašom veku založili Dramaťák.
A ja...
Ja som vám za to nesmierne vďačný.
Potlesk na konci nášho predstavenia nepatril vašim postavám v Esther a Salome.
Patril tomu lepšiemu človeku, ktorý vo vás prehovoril.
Patril tomu, že ste dokázali niečo, čo je oveľa väčšie než akákoľvek rola:
Zvíťaziť nad sebou samým.
Zaprieť vlastnú pýchu.
Stať sa lepším človekom.
A to je ten pravý odkaz.
To je to, na čo budem najviac hrdý.
Nie len dnes. Ale navždy.
Ďakujem vám, dievčatá.
Z celého srdca.
Váš Jozef
P.S. Ste oveľa, oveľa dôležitejšie ako všetci prezidenti pokope...
