Potom som si však uvedomil, že Ty s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeš vedieť, kto je Matovič a prečo, to testovanie bolo pre nás tak zásadné. Skúsim Ti teda popísať čosi iné, oveľa dôležitejšie.
Ako vieš z predchádzajúcich listov, momentálne nežijeme s Tvojou mamičkou život, aký sme si vysnívali. Obaja totiž popri bežnej práci a života s Tebou, žijeme hlavne folklórom a divadlom. A to teraz nejde.
Veľkú časť našich životov sme budovali malé divadielko a malý súborík. On je malý, len keď ho vnímaš cez svet, ale obrovský, keď ho vnímaš cez ľudí. Prakticky všetko okolo nás je nejak spojené s Dramaťákom a Rebelmi. A vlastne to spojilo aj nás s mamičkou.
Naši kamaráti, ľudia, čo Ťa nosili na rukách, Tvoje prvé slová aj kroky, pesničky, ktoré Ti mama spieva. Všetko. Žiaľ, nič z toho teraz nefunguje. Nesmieme sa dokonca ani stretávať.
A takto to trvá už dlho.Tak dlho, že každým ďalším dňom je väčšia možnosť, že to už fungovať nebude nikdy.
Momentálne žijeme s pocitom, že ak sa niečo rýchlo nevymyslí, Tvoj svet, Tvoj život už nebude spojený s týmto svetom umenia, ktorý sme si my najskôr sebe a neskôr pre Teba vytvárali.
S ľuďmi, s ktorými sme boli tak silno spätí, sa len pozdravíme na ulici ako dávni známi. Popýtame sa na zdravie a možno si na chvíľku zaspomíname. Ale bude to pre nás veľmi smutné spomínanie, tak to často robiť nebudeme.
Nebolo to naše rozhodnutie a nebola to ničia vina. Hoci teraz by sme veľmi radi našli vinníka, ale ničomu by to nepomohlo. Žijeme a sme zdraví. A pre túto chvíľu je naozaj veľmi dôležité.
A o tom bolo aj to testovanie. Možno o tom budeš čítať, že to bol veľký úspech. Nemyslím teraz výsledok testovania, to my teraz nevieme. To ukáže až čas a Ty už výsledok vieš.
Obrovským úspechom bolo to spojenie ľudí. Ten pocit spoločnej cesty.
Podarila sa totiž úžasná vec. V každom mestečku, v každej dedinke nášho štátu, sa totiž našli ľudia, ktorí pomohli. A ľudia prišli, v zime, v daždi, pokorne vystáli radu a nechali si zobrať ster z nosa. Verím, že v dobe, kedy toto čítaš, to už bude zastaraný test a vy už máte modernejšie spôsoby.
Ešte noc predtým ako sa toto uskutočnilo, to vyzeralo tak, že sa to nepodarí. No na ďalší deň sa to rozbehlo. Vďaka ľuďom. A vďaka jednoduchej veci.
Nechceme takto žiť. Nechceme žiť s pocitom, že môžeme byť pre niekoho hrozbou.
Že podanie ruky, bozk na líce, rozhovor pri káve, návšteva divadla… tieto jednoduché veci sú veľkým rizikom. Preto ľudia prišli, preto ľudia pomohli.
Nechceme, aby hnusná pliaga, ktorú vedci pomenovali Covid-19, vyhubila jednu generáciu ľudí, nechceme, aby každý deň nášho života riadili inštrukcie a nariadenia ako sa vyhnúť tejto chorobe.
Chceme toho strašne málo a veľa zároveň. Žiť normálny život. Ak je cesta k nemu cez testovanie. Budeme testovať. ak treba nosiť rúška, budeme nosiť rúška.
Veľmi by som chcel jednoduchú vec. Aby si sa ma raz spýtal, prečo na fotkách z roku 2020 máme na puse kus látky. Bude to znamenať, že sme vyhrali. Lebo rúško nebudeš poznať.
P.S. Na tej fotke som ja s premiérom Slovenska. V dejepise ho nájdeš pod heslom: slovenský influencer s treťou najvyššou funkciou v štáte Igor Matovič (osobný slogan: one time - next time).
