Vždy keď vchádzam do baziliky, čakajú ma tam iné emócie. Je iné vojsť dnu s turistami, vysvetľovať, rozprávať. Iné stáť tam a čakať na príchod nevesty – mojej budúcej manželky. Iné niesť tam syna a dcéru na krst, iné ísť na spoveď, iné na svätú omšu. Bol som tam snáď tisíckrát a ani raz ten pocit nebol rovnaký.
Jedna vec sa ale nemení. Vždy, keď vchádzam, zdvíham zrak. A hoci sú tam desiatky obrazov, oltárov a fresiek, moje oči vždy zamieria k jedinému. Zvestovanie. Archanjel Gabriel prináša správu, ktorá mení všetko. Ten výjav je pre mňa – a ani celkom neviem prečo – zásadný. V ňom je ukrytý začiatok aj mojej Milenky.
Príbeh, ktorý som písal pre Rebelov, nie je o histórii. Nie je o tom, čo sa kedysi dialo. Je o tom, čo sa deje dnes – v našich domoch, v našich vzťahoch, v našich dušiach.
A preto som ho rozprával cez Barboru. Lebo Barbora je každý z nás. Človek, ktorý stojí pred zrkadlom vlastného života a pýta sa: „Stál môj život za to? Bol hodný lásky?“
Milenka je písaná podľa skutočných udalostí. Podľa naozaj odžitého. Vychádzala zo smútkov, ktoré poznám, z lások, ktoré sa dokázali zlomiť. Z rodinných príbehov, ktoré boleli, hoci o nich nikto nikdy nahlas nehovoril. Z tých mlčaní, ktoré v sebe nosíme celé desaťročia.
A tiež z tradície. Z rituálov našich mám a starých mám. Zo sveta, kde ženy držali rodinu pokope silou, ktorú dnešný človek možno ani nevie pomenovať. Milenka je pocta tým ženám, ktoré nikdy nedostali potlesk – a predsa niesli dom, vieru, deti, spoločenstvo.
Vedľa nich som postavil bytosti, ktorým verím. Tak ako verím v lásku.
Ariel – jemnosť, ktorú potláčame, aby sme prežili.
Gabriel – pravdu, ktorá nás raz aj tak dostihne.
Astharte – túžbu po čestnom a čistom dobre.
Athar – pochybnosť, temnú ako noc.
Tieto hlasy v nás existujú. Denne. A niektoré kričia hlasnejšie než iné. A priznám – počas písania som stretol aj vlastnú tmu. Tiene, ktoré nechceme pomenovať. A tam som pochopil, že príbeh nemôže byť o svätcoch ani o vinníkoch. Musí byť o duši. O jej rane. O túžbe byť milovaná.
Nie obdivovaná. Nie vlastnená. Milovaná.
A tak ako je to v príbehu Barbory, je to aj o nás – o súbore. Zažili sme chvíle, keď sme stáli pred koncom. Keď sme pochybovali, či má zmysel pokračovať. Keď sa nám život rozsypal medzi prstami. A práve v takých momentoch som cítil, že musíme vzniknúť znova. Postaviť sa pred „súd“ – nie Boží, ale vlastný. A povedať: „Toto sme my. Toto je náš život.“
Úprimne – na Milenku som zo všetkých rebelovských diel najviac hrdý. Nie pre efekt. Nie pre šou. Ale preto, že v nej je zhmotnené to, čo má v divadle najväčšiu hodnotu. Duša.
Moja, tvoja, každého z nás.
Predstavenie má dva konce. Jeden je koncom príbehu. A druhý… rozhodnutím. Keď vidím tváre divákov – viem, že sme sa dotkli niečoho živého. Niečoho, čo sa nedá zahrať, ani popísať. Je to medzi nami. Rebelmi a divákmi.
Vtedy viem, že Milenka je skutočne milovaná. A že jej príbeh žije v každom, kto sa odváži zdvihnúť hlavu a pozrieť sa hore. Na Zvestovanie. Na tú správu, ktorá mení všetko.
Niekto ti, milá duša, chce niečo povedať.
