O čosi neskôr teda dostala vážnejšiu úlohu a na javisku hrala aj so mnou. Občas trošku domotám texty. No dobre, priznajme si, že ich zabudnem úplne. Tak bolo výhodou, že bola na blízku. Najprv za kulisou a v niektorých scénach rovno pri mne. Vraj som ju trošku zvýhodňoval... Neviem, nejdem sa hádať, ale dlho bolo najmenšia a je prirodzené, že sa zastanete dieťaťa, nie? Hlavne v tom čase, nepamätám si, že by niekedy vynechala čo i len jedinú skúšku a to sa naozaj cení. Najmä dnes, lebo ako náhle máte čo i len trošku talentované dieťa, zrazu robí všetko. Niekedy musíte hľadať v diári, kedy dať skúšku, aby ste sa vošli do programu 15-ročného študenta. U nej bol vždy krúžok prvoradý. Vlastne krúžky dva, pretože bola v mojich oboch.
O čosi neskôr, naozaj pred chvíľkou, dostala jednu z hlavných postáv. Hral som jej otca. Bolo to fajn a šlo nám to dobre, lebo taký nejaký vzťah to bol. Napríklad sme boli nakupovať a hovadsky sa aj so zvyškom súboru zabávali na tom, ako na mňa v supermarkete pokrikujú: „Oci, oci..." Viete, keď máte 29 a niekoľko mesiacov a to dieťa má len 16... je to dosť... ( Fuf. Tým deťom, čo ich učím dnes, by som vlastne otec v pohode byť mohol...)
Neskôr, keď jej a vlastne nie len jej, bolo vďaka mne, ukrivdené, ma to až bolelo. Robil som naozaj, čo som vládal, aby som to aspoň zmiernil. Vlastne to aj vyšlo. Veci nikdy nevyjdú presne tak, ako si ich naplánujeme, ale toto dopadlo dobre. Spravili sme spolu ešte pár skvelých vecí a tlieskalo nám pár tisíciek ľudí. Zažili sme veci, čo málokto, veľa sme dreli, ale veľa sa aj smiali. Áno, sú veci, ktoré mohli byť lepšie, ale o čom by potom hovorili kritici?
Neskôr sa ofrajerila. Nemal som jej to za zlé, lebo to sa dievčatám stáva. Láska je totiž mocná dáma. Vedel som, že naše cesty sa rozchádzajú, už som to párkrát zažil. Najprv som zúril, ako vždy, hľadal som dôvody prečo a kde som spravil chybu. Potom som sa hneval na ňu. Neskôr som si uvedomil, že je to vlastne hlúposť. Zažili sme úžasné veci, ale svet má svoj vlastný príbeh a nie je to naozaj ničia vina. Len to je proste tak.
Prišla nová premiéra a my sme boli na javisku bez nej. Zvláštny pocit. Ale bola tam. Sedela v hľadisku a už keď volala, či môže dostať lístky, vedel som, že to dopadne dobre. Nebola sama. Prišli skoro všetci a mne bolo hrozne fajn na duši.
Tento príbeh nie je len o jednom človeku. Dnes ich už sú desiatky. Prídu ako deti, vstúpia vám do života, posunú kamsi dušu a odídu niekam, kde ich ťahá srdce. Včera ste ich držali za ruku pred prvým výstupom, ubezpečovali, že to tlieskajú im a mama bude spokojná. Boli vílami, kráľovnami, aj vašimi dcérami. Boli otcami Júlie alebo hrali Rómea. A dnes? Dnes si píšu status, že zmaturovali alebo že ich čaká posledná skúška, nastupujú ako právnici do firiem, či len končia výšku. Podaktoré sú už pani učiteľky a majú vlastné triedy.
Deťom by sme nemali dovoľovať starnúť, lebo potom to vyzerá, že sa to týka aj nás a z toho sa potia oči...
