Je to už viac ako 13 rokov, ale mám to stále pred sebou.
Končili sme fakt náročný deň v pevnosti. Asistoval som pri natáčaní filmu V tichu. My sme ho volali Denník Agáty Schindlerovej. Julka a Slavo skončili skôr, tak chceli ísť na pivo.
Tam ale nedošli.
Zazvonil mi telefón a v ňom mi náš tanečník Marek oznamoval: „Jozef, nemám dobré správy, Slava a Julku zrazilo auto…“
Na priechode pre chodcov. Obidvoch naraz.
Svet sa zrazu spomalil a príšerne zrýchlil zároveň.
Neprajem to nikomu a tí, čo ste to zažili, asi viete, o čom hovorím. Zmes rôznych prognóz, odhadov, strachu a nádeje v rôznych dávkach. Hnev strieda strach. Chcete spraviť čokoľvek a na každej jednej drobnosti strašne záleží.
Aby ste rozumeli. Slavo je náš najlepší tanečník. Julka je primáška, výborná huslistka, a zhodou okolností moja manželka.
Slavo mal komplikovanú zlomeninu nohy. Julka zlomenú ruku a, čo bolo najvážnejšie, aj chrbticu. Nebojovali o život. Bojovali o pohyb.
Chirurg, inak naozaj skvelý odborník a človek, povedal, že Slavo už veľmi tancovať nebude a nech je rád, ak nebude krívať. A Julka?
„Na husle zabudnite. A či bude chodiť? No šance má, možno tak osem percent, ak pri nej budú stáť všetci svätí…“
Osem percent. To číslo si pamätám dodnes.
Nerád to priznávam, ale vo mne sa vtedy prebudilo čosi nepekné. Poisťovňa sa zdráhala povoliť operáciu chrbtice na špecializovanom pracovisku.
Julka bola študentka a do systému nepriniesla ešte nič, a či niekedy prinesie, bolo otázne, prognóza aj s operáciou bola neistá...
Narobil som cirkus. Ale taký riadny. V nemocnici aj v pracovni riaditeľa tej poisťovne. Volal som každému.
Silu na to mi dal môj sused a priateľ, excelentný zubár. Štyri dni po nehode, keď to vyzeralo najhoršie, mi povedal:
„Jožko! V prvom rade sa nesmiete vzdať. Ich všetko bolí, sú v šoku a vystrašení, musíš bojovať aj za nich. Neustále ich povzbudzuj a drž nad vodou. Lekári sú unavení a demotivovaní a vidia veci pričierno. Ty bojuj, kde sa dá. Ľudské telo sa dokáže opraviť takým spôsobom, ako ani netušíš, a lekári sú schopní úžasných vecí. Len treba vytrvať, a to je na tebe.“
Je neuveriteľné, akú veľkú pravdu mal.
Rozhodla rehabilitácia. Doma rehabilitačná sestra, potom Kováčová. Naše najlepšie pracovisko. Každodenná drina a zlepšovanie po centimetroch. Nehoda sa stala v septembri a na kapustnici už boli na javisku.
Obaja.
Slavo je dodnes náš najlepší tanečník. Julka vedie tri súbory a hrá prvé husle. A máme spolu dve krásne deti, čo lekári na začiatku jej liečby vylúčili.
Zázrak? Áno, presne taký istý, aký dokáže naše telo, každé jedno. Len aby sme si rozumeli, nikto sa neuzdraví iba preto, že veľmi chcel. Oni dvaja počúvali lekárov, cvičili a cvičia dodnes.
Môj svet a dni sú plné zvláštnych príbehov. Možno preto, lebo som scenárista. Neviem. Ale ak majú mať takéto príbehy zmysel, treba o nich vedieť.
Tak som o nich napísal knižku. Volá sa Ešte máme čas a je o normálnych zázrakoch nášho tela. O tom, ako sa bežným prežívaním dní dá dopracovať k šťastnejšiemu a zdravšiemu životu. Inšpirovali ma oni dvaja tým, že to nevzdali, že jednoducho chceli žiť a neprestali sa smiať a hlavne chcieť.
Je o nich dvoch, ale aj o mne a o vás. Na to celé dozerá veda a môj priateľ doktor Šípoš, kardiológ.
Knižka je už v kníhkupectvách a nájdete ju aj tu: https://www.energy.sk/sk/p/EsteMameCas-Kniha
A ak sa vám do knihy nechce, o tom, čo veda vie o dlhovekosti, ale aj o tom, ako pokračujem ja, píšem každý týždeň na dlhovekost.energy. To je zadarmo.
Ďakujem, že ste dočítali až sem.
