Otec

Písmo: A- | A+

Ondro sa rozbehol s motyčkou v ruke a kričal: “Tatiko, ja kopám…” Po chrbte mi prebehol mráz, už som ho videl ako padá a ublíži si na ostrej časti motyky.

Chcel som ho okríknuť, ale ovládol som sa. Už je predsa veľký, isto nespadne. Nespadol, má už dva roky, behá ako srnka. Chvíľu nadšene kopal, potom naháňal mača a o chvíľku už liezol do zvukovej réžie. 

To tiež nemá hockto, zvukovú réžiu na záhrade. Ktovie, čo by si o tom myslel otec…, napadlo mi a pozrel som sa okolo. 

Toto bolo jeho kráľovstvo. Desaťárová záhrada. Už dvanásť rokov tu robíme Ujcov festival. Z roka na rok mi príde menšia a menšia. Keď som tu kopal papriku, zdala sa nekonečná. 

Z malého by bol nadšený, deti miloval…, vrátil som sa myšlienkami k otcovi a uvažoval nad tým, či sa aj on o mňa tak bál ako sa ja bojím o syna. 

Chceš ísť hopika,” chlapča naťahovalo rúčky a dožadovalo sa, aby som ho vzal na ruky. “Poď, donesieme mame hlinu na čučoriedky…”, snažím sa ho presvedčiť, aby šiel po vlastných. Je už ťažký, Julka tehotná, mal by sa odučiť od rúk. “Prečo mamička robí čučoriedky?” pýta sa malý a zjavne zabudol, že chce na ruky. “Sadí, Ondrík, nie robí. A pre teba, máš ich rád. Poď, pôjdeme po vozík.” Vystieram k nemu ruku. “Zober ma hopika, tatiko…” Tak nezabudol. 

Zdvihol som ho a šli sme cez šatne do dielne. Predtým tu boli zajace. “Kde je vozík, tatiko?” pýta sa malý a obzerá sa. “Bude pri kosačke”, spomenul som si a vzal ho tam. “Chceš šoférovať,” povedal malý a sadol si na kosačku. Po chrbte mi zas prebehol mráz. Tu ho našli. Už bez života. “Prečo je smutný tatiko?” všimol si malý. “Nie som, Ondrík, len myslím na tvojho starého otca, minulý týždeň to bolo dvadsaťjeden rokov, čo odišiel…” skláňam sa k malému. “A prečo odišiel?” vyzvedá chlapča. “Neviem, Ondrík, sám sa rozhodol…” Utriem si slzu a vezmem malého na ruky.

Skryť Zatvoriť reklamu