Môj prvý počítač
Mal som asi trinásť alebo štrnásť rokov a veľmi som túžil po počítači. Boli to 90. roky. Počítač nebol samozrejmosť. Pre chalana z dediny to bol sen. Taký, ktorý si človek nosí v hlave potichu, aby príliš nebolel. Málokto si mohol dovoliť vyhodiť peniaze na takú vec… V záhrade to nerobilo, peniaze nezarábalo.
Naši tých peňazí veľa nemali. Skôr menej. Sestra bola na výške. Ja som vedel, ako na tom sme. Nikto mi to nemusel vysvetľovať. Preto som sa prihlásil na brigádu do družstva. V tom čase sa z toho ešte nerobila veľká veda – dnes by to asi ani neprešlo. Otec to vybavil. Vždy vedel veci vybaviť tak, aby sa o nich veľa nehovorilo, ale aby fungovali.
Pridelili ma k chalanovi, mohol mať tak dvadsať rokov. Našou úlohou bolo starať sa o zavlažovacie zariadenia na poliach. Boli to obrovské bubny – vytiahli ste z nich hadicu pomocou traktora a keď sa polievalo, tlak vody ju pomaly navíjal späť. Mali sme ich na starosti asi dvanásť.
Kým sa nič nepokazilo – čerpadlo, bubon alebo traktor – nebola to ťažká robota. Polievalo sa dvadsaťštyri hodín denne. A tak prišli aj nočné. Keď sa všetky bubny vytiahli a systém bežal, mali sme voľno.
Počas mojej prvej nočnej to vychádzalo tak, že sme mali asi päť hodín, kým sa hadice pritiahli. Kolega – hovoril len po maďarsky a ja len po slovensky – si odskočil domov aspoň trochu sa prespať. Zostal som sám.
Mal som strážiť bubny.
Už ste niekedy boli úplne sami v poli uprostred noci? Tma nie je ticho. Tma má zvuky. Voda striekajúca do tmy, motor, vietor, pohyb hadíc. Všetko sa zdá hlasnejšie, keď máte štrnásť a stojíte tam sami.
V tme som zbadal približujúce sa svetlo. Otec niečo vytušil. A prišiel ma pozrieť. Neprišiel ma kontrolovať. Prišiel, aby som sa nebál. Nepamätám si, čo presne povedal. Pamätám si len, že tam bol. A to stačilo.
Brigádoval som celé leto. Kým sa bratranci a decká z dediny chodili kúpať na bagrovisko, ja som behal okolo bubnov po rozmočenej pôde. Zarobil som celkom dosť. Potom som ešte u bratranca pomáhal s predajom zeleniny. Peniaze sa postupne zbierali. Na nový počítač to, samozrejme, nestačilo. Ale stalo sa niečo iné.
Môj švagor – vtedy ešte študent, myslím, že vlastne ešte ani nebol švagrom – objavil začínajúcu firmu. Nosili repasované počítače niekde z Nemecka. Monitor, klávesnica a silnejšia 286-tka. IBM.
(Len aby ste mali predstavu – v tom čase stáli 486-tky aj polročný, možno ročný plat. V Bratislave boli chalani, dvojičky. Oni ich v detskej skladali. Dnes majú veľkú firmu. Pracujú aj pre nás. Zvláštne. Pre firmu, kde som si v Bratislave kúpil moju 286-tku, som o pár rokov pracoval ja. V pobočke v Komárne. Život má zvláštny zmysel pre iróniu. So švagrom pracujem denne doteraz, vlastne už zas švagor nie je.)
Svoju 286-tku som si niesol domov vlakom. Aj s tým ukrutne ťažkým monitorom. Pamätám si to vzrušenie. Vážil som asi šesťdesiat kíl. Počítač s monitorom mal možno tridsať. Všetko ma bolelo, ale niesol som ho, akoby to bolo bábätko. Môj počítač.
Dnes si už asi málokto vie predstaviť ten pocit, keď sa prvýkrát ozvalo pípnutie pri štarte. Zvuk ventilátora. Disketa, ktorá sa rozbieha. Ten moment, keď viete, že to patrí vám. Nie škole. Nie kamarátovi. Vám.
Viem, že práve vďaka tej mojej 286-tke som sa neskôr počítačmi živil. Hoci už o rok bola zastaraná. Všetky peniaze, ktoré som si nasporil a naozaj tvrdo vydrel, boli v nej.
Pamätám si jej zvuky. Ako klapala klávesnica. Ako sa systém rozbiehal niekoľko minút. Nikdy som neodišiel dať si ani čaj – bdel som a sledoval, ktorá obrazovka pôjde po ktorej a čo tam bude napísané. Pamätám si jej vôňu, keď bola studená. Aj to, ako voňala inak, keď išla niekoľko hodín bez prestávky.
Hral som na nej Wolfa. Jedinú hru, ktorú som kedy dohral do konca. Doom ma až tak nebavil. Pamätám si, ako som rodičom vysvetľoval, čo sú Windowsy a prečo sú lepšie ako MS-DOS.
Dnes ráno som bol v Alzaboxe vyzdvihnúť počítač pre syna.
Je prvák. Zdá sa, že veľmi šikovný. Intuitívne ovláda elektroniku – môj tablet, dedov mobil. Už vie čítať. S manželkou sme sa dohodli, že mu kúpime počítač. Aby si k nemu, vlastne k práci na ňom, získal vzťah.
Vybral som stroj, ktorý by mal vydržať aspoň päť rokov. Dokonca mi naň dali aj takú záruku. Môj počítač nemal záruku ani deň. Bol repasovaný. A slúžil mi roky. Možno len tri. Ale tie najdôležitejšie.
V škole som sa vďaka nemu vedel zapojiť do debát s tými najlepšími spolužiakmi. Oni mali 386-tky. A Balči – jeho otec bol, myslím, programátor – mal dokonca 486-tku. Ako prvý v meste.
Ondro dnes dostane počítač, ktorý ma stál asi môj dvojmesačný plat. Keď som mu to ráno oznámil, povedal, že sa tým bude zaoberať až zajtra. Dnes má prvýkrát gitaru… Je to dobre? Je to zle? Neviem.
Môj otec za mnou prišiel v noci na nočnú šichtu, aby som sa nebál. Spravil to najviac, čo vtedy mohol.
Ja som spravil toto.
Počítač som vyzdvihol o 5:39, pretože o 5:20 prišla SMS, že je tam. Ondro ešte spí. Počítač je už kompletne nainštalovaný.
Mojej 286-tke trvalo deň a pol, kým zvládla Windowsy. Tie prvé.
Na čo si spomenie Ondro v mojom veku, keď tu ja už nebudem, naozaj netuším. Ale chcem, aby mal počítač a aby nemal kvôli tomu pokazené leto.
Aj keď teraz, keď nad tým tak uvažujem, možno až tak pokazené nebolo.
Dodnes by som vedel vytiahnuť polievaciu pištoľ z veľkého bubna traktorom…
Len neviem, čo s touto zručnosťou.
