Nedávno som videl video. Dva baby, niekde medzi 15 a 18 sa mlátili hlava-nehlava. Vlastne hlava, päste, stena, hlava, podlaha a zas päste a hlava. Decká si to zdieľali, ako „aha, strašná sranda...". Trikrát som to vypol, kým som to vládal dopozerať do konca. Netuším, o čo šlo, nemalo to príbeh ani pointu. Teda, ak pointou nebol posledný kopanec do brucha na zemi. Mlátili sa tak, ako to vedia len baby. Vedia strašne nenávidieť, až sa zdá, že želať smrť je zúfalo málo.
Povedzte mi, akú nudu musí mladý človek zažiť, aby sa mu toto zdalo smiešne? Malo to viac ako päťtisíc „lajkov". No nič k lajknutiu na tom nebolo. Len zhmotnená nenávisť a dav prizerajúcich sa študentov. Uvažujem. Prečo nik nezasiahol? Prečo a kto to vlastne točil? Prečo to zavesil na net? Prečo sa to tisíckam páči a prečo, do čerta, sa to šíri? To sú hodnoty našich detí? To je ich budúcnosť?
Nemám rád, keď si ľudia zdieľajú zmrzačené deti, ale už sa mi nechce dookola vysvetľovať, že žiadny Bill Gates im naozaj, ale fakt naozaj, nedá ani cent len preto, že to budú šíriť. Ak niekto potrebuje krv alebo stratí psíka, zdieľam aj ja. Ak banda študentov natočí fajn video, lajkujem a zdieľam. Ak niekto niečo naspieva, zdieľam tiež. Ale bitku? Prečo?
Neviem, či som niečo naučil deti, s ktorými robím osem rokov. Viem, že mnohému naučili oni mňa. Už asi stokrát som si povedal, že na to kašlem. Viete, ono to totiž nie je umenie naozaj. My sa na to len hráme. Ja ich vlastne neučím nič. Tie deti majú talent, ktorý len odkiaľsi z ich génov a pocitu niečo dokázať, ja vyhrabem a postavím na javisko. Inak je mojou úlohou len obiehať sponzorov a presviedčať. Vlastne je to len pekne zabalené prosenie o príspevok. Má to vlastne celé zmysel? Možno má.
Ani jeden z lajkov bitky nepatril „môjmu" dieťaťu. Ja viem, maličkosť. Niekde ale začať treba.
Dnes mi kamarátka novinárka vtlačila do rúk stovku, jej kolega za kamerou druhú, pred ňou človek, ktorého poznám len z videnia, 50-tku. Dôchodca, učiteľka, nezamestná teta, politik veľkej politiky, politik tej malej, moja máti, rodičia detí a takto 37 ľudí. Niektorých ani nepoznám. Niekto sumou, niekto zadarmo natiahne káble, niekto príde vymaľovať, aby sme mohli ľahšie prenajímať... Neviem ako by som sa mohol poďakovať. Mohol by som pokračovať, ale budem neskôr, dnes je mi ešte tak smutno ťažko, ale už nie zúfalo.
Asi ako keď ste na kolenách a ranený, ale už počujete v diaľke sirénu. Zvládneme to.
Ďakujem, že ste ju zapli...
