Možno je to tým, že som už dvadsaťjeden rokov amatérsky scenárista.
Možno tým, že sa takmer tridsať rokov venujem zdraviu. Len z iného pohľadu.
Ale mám pocit, že univerzum, Boh alebo jednoducho autor vesmíru mi občas pripravuje situácie, do ktorých sa dostávam nie úplne dobrovoľne.
Sú niekedy ťažko uveriteľné, inokedy smiešne, inokedy plné plaču. A ja verím, že prichádzajú preto, aby som o nich priniesol správu. Svetu okolo mňa.
Tak vznikajú moje hry.Tak vzniká aj môj blog.
Verte či nie, v tomto príbehu je všetko tak, ako ho priniesol veľký Šéf.
Nesúrodé to je len preto, že sa to tak odžilo — počas pár hodín v predpeklí. Niekde (kdekoľvek) na Slovensku.
Budem čakať medzi ľuďmi - hľadám ľudskosť.
Ambulancia, kam som sa mal „protekčne“ dostať o pár mesiacov skôr ako bežný pacient, je hneď na začiatku chodby.
Neviem, čo tým architekt kedysi myslel, ale takto nejako si predstavujem peklo.
Alebo skôr chodbu bitúnku.
Podchvíľou som sa obzeral, či neuvidím nejakú Grétu alebo inú aktivistku, ako kričí, že dobytok by nemal v takýchto podmienkach zomierať. Neprišla. Ani ona, ani dobytok. Len my – desiatky ľudí s bolesťou v očiach.
Naše príbehy sa na chvíľku spoja.
Každý z nás mal svoj príbeh, v ktorom hlavnú úlohu hrala bolesť. Bolesť a zúfalstvo.
Z toho, čo vidíme, kde sme, ale najmä z toho, že z príbehu niet kam odísť. Potrebujeme k tomu iného človeka, lekára. A dúfame že má klúč k nášmu zdraviu. Tu sa ukrýva za dverami, ktoré strážia strážcovia predpeklia v uniformách sestričiek.
Kedysi ich režim a škola nútili k vľúdnosti. K úsmevu. Viem to, lebo aj moja mama k nim patrila. Dnes ich už k tomu nenútia.
Systém pekla a predpeklí je vlastne rád, že vôbec sú – že nie sú v Rakúsku, v Česku, alebo kdesi inde, kde by si ich vážili viac.
Usmievať sa nemusia.
Vľúdne byť nechcú. A ja sa im nečudujem. Ani ja by som nechcel.
My čakatelia v predpeklí o tom vieme. A my všetci sme sa nútili do vďačnosti, lebo „aspoň to ešte ako tak funguje“. Ako tak.
A vraj je to inde aj horšie. Ak máte dojem, že chcem očierniť nemocnicu kde ma zachranujú tak sa nemôžete viac míliť.
Na začiatku chodby bola čakáreň – naša malá bublina.
Za chrbtom vchod na očnú kliniku, kúsok ďalej po chodbe dvere na CT, ešte ďalej recepcia. Miesto, kde dievčatá odvracali pacientov. To bola ich úloha v našich príbehoch.
Tých s nesprávnou poisťovňou: "Nech skúsia tak možno o pol roka..."
Tých, ktorých bolesť nebola „dosť akútna“, o pár mesiacov.
„Veď ste prišli po svojich, také zlé to nebude… Nie u nás sa sťažujte… To ste si zvolili.“
Našťastie ani tu ani inde neposielajú preč tých čo im smrť dýcha na krk. Aj keď od poisťovne nedostanú ani cent. Ľudskosť je tu prítomná. A to nás drží pri živote. Vďaka Ti univerzum, vďaka Ti Bože za ľudí tu. Aj za tú nemocnicu, ktorá tu stále je a drží nás za ruku.
Z očnej kliniky každú chvíľu vyvádzali ľudí s prelepenými očami. Zakričali na nich, že sú „vonku“, nech si zavolajú niekoho, kto ich odvedie. A tak tí, čo sme videli, pomáhali sme tým, čo práve nie.
Sestričky a lekári sa od pacientov odlišovali len farbou rovnošaty a mierou frustrácie v očiach. Chodili okolo nás so zvesenou hlavou. Niktorí doprevádzali pacientov v županoch...
Chodba bola úzka – keby som roztiahol ruky, dotknem sa oboch stien. Keby som nadskočil, čelom trafím strop.
Bez okien. So vzduchom, ktorý prešiel pľúcami a bolesťou nás všetkých. Čerstvý nebol už týždne.
Na stenách vyblednuté menovky, príkazy, zákazy – ako to v ambulanciách býva.
Na konci chodby boli toalety. Ale nazvať to „toaletou“ je urážka slova.
dve miestnosti bez dosky na porceláne, bez možnosti zamknúť, bez upratovačky už niekoľko dní.
Na dverách nápis:
„Po použití nechajte dvere zatvorené.“
Niekto dopísal predponu „ne“, takže vlastne nikto nevedel, či zatvárať, alebo nie.
Ale dvere si to vyriešili samy — zatvoriť sa nedali.
Na zemi súvislá vrstva tekutiny, ktorú som si – zo psychickej obrany – nazval jablkový džús. Vystlaná jednorazovými obrúskami.
Vôňu opísať neviem.Ak by sa dezinfikovalo močovinou, asi by to vyzeralo takto.
V hlavných úlohách tohto „filmu“ sa striedali ľudia okolo mňa.
Ukrajinec v bolestiach, so svojou dcérou, čakal od siedmej rána.
Dve voličky Republiky mu vytrvalo vysvetľovali, kam patrí a prečo. Jedna aj premeškala umožnený vstup do vytúženej ambulancie len aby si mohla uľaviť od svojej vlastnej frustrácie. Evidentne "poučená" sociálnymi sieťami ľudí, čo dávno mali hniť v base, ale my sme ich vyslali na teplučké miesta...
On mlčal. Dcéra sa dívala do zeme.
„Naša“ sestrička – strážkyňa poradia – bola niečo medzi anjelom a úradníkom.
Poznala kľúč k dverám, za ktorými sedel lekár.
Ten dobrý. Ten, čo môže zachrániť.
Rezervácia bola nevyhnutná, inak sa tu čakať nesmelo.
Ale kto kedy vojde, určovala ona.
Podľa vlastných pravidiel, ktoré menila podľa nálady, únavy, frustrácie.
Ona za nič nemohla.
Ale mala moc.
Syn teraz nemá čas.
Na chvíľu bola hlavnou postavou teta s prelepenými očami. Sestrička ju z kliniky, nevidiacu odovzdala svetu.
Pomáhali sme jej vytočiť číslo na mobile. Chcela zavolať synovi, aby po ňu prišiel – len dnes neskôr, má toho veľa.
Potom sme volali do reštaurácie, kde si objednáva jedlo. Už nevarí, nemá komu. Tak nech jej obed nechajú na večer.
A buchtu nech neposypú cukrom. Lebo „syn teraz nemá čas“.
Niektoré príbehy boli príbehom konca.
O chvíľu záchranári priviezli inú babičku.
Bielovlasú, ako z rozprávky.
Na tvári masku, po boku peknú záchranárku.
Pod posteľou pípajúci prístroj, ktorý rozprával o jej živote.
Čakalo sa na CT.
V rade, medzi desiatkami iných príbehov.
Niektorí čakali mesiace, iní dni.
Život babičky už nepočkal.
Po treťom pípnutí sa záchranári pozreli jeden na druhého.
Prístroj stíchol.
Krásna záchranárka sklonila hlavu.
Na chodbe. Medzi nami. Jeden príbeh práve skončil.
A hneď potom priniesli ďalšieho pacienta.
Usmieval sa.
„Vezmite jeho,“ zakričala recepčná.
Využila práve uvoľnený termín.
Na chvíľu bolo v predpeklí ticho.
Prešiel okolo mňa muž o paličke, v župane, s tmavými okuliarmi.
Zastal.
„Jožko… čo tu robíš? Snáď nie si chorý?“
Nespoznal som ho. Mohol to byť môj ujo... ale jeho príbeh veď skončil počas Covidu... Neviem kto to bol.
Možno som ho kedysi poznal, ale tvár zmenená chemoterapiou mi ho zobrala.
„Neviem ešte… uvidíme,“ odpovedal som, a pokúsil sa o úsmev.
„A vy?“
„Nie dobre, veď vidíš… Ale drž sa, Jožko. Treba veriť.“
A zmizol.
V chodbách predpeklia.
Neviem, kto to bol. Štve ma to.
Jemu bolo o stokrát horšie než mne. Mohol som ho predsa povzbudiť.
A hneď vedľa sa ozvalo:
„A prečo nejdete domov, na Ukrajinu, k doktorovi?!“
Volička Republiky.
Dcéra sa otočila a ticho povedala:
„Otec je doma tu, pani. Už dvadsať rokov montuje okná. Platí dane.“
Peklo nemusíme hľadať, priatelia. Nemusíme si ho predstavovať podľa Danteho.
My si ho tvoríme sami.
V čakárňach. Na úradoch. V diskusiách.
V sebe.
PS"
Ak máte dojem, že chcem očierniť nemocnicu, kde ma zachraňujú,
nemôžete sa viac mýliť.
Naopak – vďaka nim sa aj mne žije ľahšie.
Vďaka nim prežijú aj tí, ktorých poisťovňa zatratila.
Aj keď im systém nárok neprizná,
oni pre záchranu spravia všetko.
Aj na dlh.
Pre ľudskosť v sebe.
Pre to dôležité, čo ešte v nás zostalo.
To, že priestor je dnes taký, aký je, nie je vina nemocnice.
Práve naopak – vďaka tomu, že to s nami, pacientmi aj so štátom, ešte nevzdali,
tieto nemocnice ešte existujú.
Ale dokedy budú mať vôľu?
Dokedy budú sestričky za mizerný plat ochotné nasadzovať svoj život?
Koľko lekárov nám tu ešte ostane?
A čo bude s nami, keď odídu do dôchodku tí najlepší,
na ktorých som mal to šťastie čakať práve ja?
Udržiavať nemocnicu stojí milióny, na Slovensku ale netečú tam kde by mali. Už sa tu nehľadí na to v akom priestore pacient čaká. Už sme sa zmierili s tým, že sme vďační za to, že ešte nejaké nemocnice máme. A veľká vďaka vedeniu, ktoré to nevzdalo.
