Najhoršie je, že je to ten najzradnejší - tajný, ukrývaný, a o to smutnejší plač. Tak sa neplače, keď chceš pubertálne na seba upriamiť pozornosť, ani keď plačeš od zúrivosti, že máš pravdu. Takú tú svoju pravdu, ktorú nik nepočuje, lebo Tvoj občiansky je ešte kdesi na polícii nevydaný a nesmieš v podstate nič. Naučili nás chodiť a hovoriť a teraz chcú, aby sme sedeli doma a boli ticho...Nie, jej plač ostal kdesi hlboko v nej.
Objavuje sa, keď si myslí, že ju nik nevidí. Ako dnes. Všetky tancovali, reflektory im svietili do očí a ona bola ukrytá v poslednom rade. Je väčšinou stále v rytme, pretože je dosť dobrá. Tanec je už takmer docvičený, takže aj malé zaváhanie ihneď pritiahne moju pozornosť. Chcel som ju okríknuť, keď som si všimol, že v očiach má slzy a na perách povinný úsmev. Nechal som to tak, finišujeme a tlak je už veľký, pripísal som to teda tomu. O čosi neskôr bola atmosféra uvoľnenejšia, pretože prišli dobré správy o predstavení. Dokonca sa mi podarilo rozosmiať celé osadenstvo akýmsi banálnym vtipom. Trochu nám totiž horel reflektor. Nič mimoriadne. Až na to, že ona nereagovala.
Spýtal som sa, o čo ide a či viem pomôcť. Nepriznala nič, len že si udrela nohu alebo vyslovila podobné banálne klamstvo, aby zahnala vyzvedajúceho dospeláka...„veď aj tak by nepochopil...". Svet, hĺbka duše, šírka smiechu a sila bolesti duše násťročných je pre nás už príliš vzdialená. Málokto z nás si už pamätá, aké to je ťažké už nebyť dieťaťom, ale ešte nesmieť byť dospelým. Ani som nečakal, že by som niečo zistil. Nakoniec mi však pomohol Facebook, nie nadarmo sa to volá sociálna sieť. Naše vzťahy sa tam riešia akosi ľahšie ako z očí do očí.
Je jej smutno. Otec od nich odišiel. Nevie, či nastálo. Nevie, či sa vráti. Nevie, či ju ešte má rád. Nevie, či mu má zavolať, nechápe, prečo nevolá on. S mamou sa to rieši ťažko, lebo jej nechce pridávať na slzách. Kamarátky to nechápu, väčšinou otcov neznášajú, práve pre tie zákazy a príkazy. A oni by boli radi, ak by otec odišiel....Je však strašne rada, že má nás. Konečne normálny svet. Nemusí myslieť na to, že otec o ňu stratil záujem a má dôvod žiť.
Náš svet v divadle je všeličo, len nie normálny. Dal by som celý náš muzikál, ak by je to vrátilo rodinu. Dal by som čokoľvek, ak by sa takéto veci mladým ľuďom nediali, a aby plač neprepisoval smiech. To však nejde. Môžem len skúšať hľadať banálne hlúposti, ktoré ich rozosmejú. Môžeme len zliepať kúsky toho najlepšieho, čo v nás je a tvoriť deťom svet. Aj o tom je náš život vo svete, kde sa hráme na divadlo. Verím tomu, že sa udeje malý zázrak. Predstavujem si to takto:
Otec príde na predstavenie a moje krásne mláďa bude také, aké je vždy. Bude rozdávať energiu, lásku a radosť. Pri poslednej skladbe sa jej slza dojatia v oku vpije hlboko do otcovho srdca a on pochopí. Pochopí, akú úžasnú ľudskú bytosť pomohol stvoriť. Pochopí, že v tomto veku deti chodia po svete s dušou na povrchu a je zraniteľnejšia ako jarný kvet. Každá rana zanechá jazvu a jazva na duši bráni rásť smiechu. Toto je však len moja predstava, no tento príbeh režíruje niekto úplne iný.
