Do noci píšeš slová čo tvoria báseň nášho života.
Snažíš sa zabúdať na malú bolesť, čo nesie život na krídlach tvojej vášne.
Kladieš písmenká do tvarov, ktoré môžu meniť ľudský osud.
Nosíš v sebe pieseň, ktorá hrá s plačom a túžbou, smútkom a smiechom hru o život.
Celý tvoj život vonia hriechom.
Nedokážeš pohľadom rozbiť skalu a ani preniesť váhu.
Očami však meníš ľudskú povahu a životnú podstatu.
Tvoríš a hľadáš ľudskú dokonalosť. Už vieš že nieje, ale stále dúfaš.
Vidíš chyby iných a svoje hráš, aby si zapadla do nekonečna ľudských duší.
Klameš svetu, že nie si dokonalá a pritom vieš, že pravdu poznáte obaja.
Stále hádam farbu Tvojich očí, lebo tú istú má osud mnohých tvárí.
Cítil som Ťa plakať i keď to stále tajíš.
Viním vietor z Tvojho smútku a hviezdy z Tvojho smiechu.
Viem kedy na mňa myslíš, a aj kedy sa na mňa hneváš.
Možno právom, nie však mojou vinou.
Som príčinou Tvojho smútku, žiaľ však nieje mojim cieľom.
Stále nevieš, ktorým smerom ťahám náš cieľ?
Cieľ a ani výsledok nieje a nikdy nebol!
Žijeme len chvíľou čo pomôcť má obom.
Našim cieľom je okamih čo bol, je a bude.
Nezáleží na tom či s ňou alebo s ním. Cieľ je v nás..., ...ako život....
