Štve ma, že polovica života môjho syna bola a je v lockdowne. Že ľudí okrem mamičky, mňa a babičiek pozná len v rúškach.
Šumí mi v hlave, že vôbec pozná slovo rúško a vie, kedy sa používa.
Štve ma, že Rebelov, z ktorých ho mal na rukách asi každý, už ani nepozná.
Šumí mi v hlave, že pubertiaci, ktorí sa mali nadránom potajme prikradnúť domov z rande, dnes nemôžu vyliezť po ôsmej večer z domu. A štve ma, že by bolo najlepšie, ak by nevyliezali vôbec.
Šumí mi v hlave, že to, čo nás stmeľovalo, to, čo určovalo, že sme ľuďmi, inými ako zvieratá, je teraz nebezpečné. Štve ma, že umenie sa scvrklo na debilné sociálne siete.
Šumí mi v hlave, že sociálne siete, ktoré mali spájať, rozdeľujú viac ako studená vojna.
A štve ma, že sa na seba hneváme a rozdeľujeme na tábory. Že sa rozdeľujeme na popieračov, odporcov rúšok a respirátorov, antivaxerov a ľudí očkovaných a nikdy neočkovaných.
Šumí mi v hlave, že zrazu vieme toľko o vakcínach. Štve ma ten strach, čo ženie popieračov. Šumí mi v hlave od tej bezmocnosti, že im to nedokážem vysvetliť.
Štve ma, že som nemohol byť pri tom, ako moja dcéra prvýkrát ukázala tvár hoci len cez ultrazvuk. Šumí mi v hlave, že neviem, do akého sveta sa to vlastne narodí.
Štve ma, že nikto nerobí nič preto, aby svet po pandémii ešte bol svetom, aký ho poznáme. Šumí mi v hlave, že sa pripravujeme o divadlá, o umenie, aj o umelcov. Štve ma, že tí ľudia, čo majú moc s tým niečo spraviť, na to serú.
Šumí mi v hlave ako závidíme ľudom dovolenky. Štve ma, že sa pripravujeme o slobodu. Šumí mi v hlave, že tí, čo kričia po slobode bez rúšok a bez vakcín, nechápu, že to oni ju odďaľujú.
Štve ma, že vôbec zrazu vznikli nejakí oni. Šumí mi v hlave, že ak by nebolo Covid-u, sú to kamaráti, s ktorými máme spoločný vesmír.
Šumí mi v hlave, že Covid nám kradne človeka z nás. A štve ma, že sme mu to dovolili.
