Do histórie sa zapisuje nová daňová epocha – vítame transakčnú daň.
A nie hocijakú. Je to daň za to, že niekomu niečo platíte. Za to, že si dovolíte zaplatiť faktúru. Že splatíte záväzok. Že sa ešte stále pokúšate byť slušný.
Ako podnikateľ to vítam. S radosťou. Pretože konečne môžeme my, naničhodní podnikatelia, opäť prispieť na chod štátu. Nestačí, že patríme medzi tých pár jedincov, ktorí sa napriek byrokratickému labyrintu rozhodli niečo vybudovať. Nie. Teraz budeme platiť aj za samotný akt platenia. Aká to poézia.
Áno, je pravda, že začať podnikať na Slovensku je v niektorých prípadoch ťažšie ako presťahovať pyramídu z Egypta. Ale keď sa vám to konečne podarí...
…tak si kúpite predraženú registračnú pokladňu,
…potrápite sa s jej pripojením do systému, ktorý funguje len vtedy, keď sa mu chce,
…a medzičasom vám stihnú poslať niekoľko faktúr, pokút a výziev, lebo ste niečo neurobili do včera o 15:00, aj keď vám to oznámili až dnes o 16:00.
Ale to všetko je v poriadku. Veď štát predsa treba živiť.
Tak tu máme DPH – nie celkom najnižšiu. Máme daň z motorových vozidiel, daň z luxusu (rozumej: používaš firemné auto), cestnú daň, sociálne odvody, zdravotné odvody, licencie, poplatky, kolky, elektronické podpisy, zaručené úložiská, zverejnenia v registri partnerov verejného sektora, a ďalšie milé drobnosti, ktoré vám robia deň veselším.
A teraz? Konečne aj transakčná daň. Lebo sa ešte stále snažíte niekomu zaplatiť. Aká drzosť! Zdaniť ! Ihneď!
Ale nesťažujme sa. Veď štát sa stará.
Keď sme chorí, ideme k lekárovi, ktorý sa po štyroch nočných a dvanástich hodinách na urgentnom príjme usmeje. Alebo aj nie. Lepšie je neriskovať. Zdravotné sestry? Motivované. Nadšené. A tiež bez obedov. A ich výplata... no jedna radosť.
Školstvo? Učitelia žiaria šťastím. Najmä keď dostanú 850 eur po dvadsiatich rokoch praxe. Učia v budovách, kde záchody pripomínajú detstvo ešte aj tým, čo ho nezažili. Deti sa učia, že “názov predmetu” je vlastne skratka pre “nájdi si doma na YouTube.”
Cesty? Romantika. Každá jama na vozovke je spomienkou. Každá zaplátaná diera je vlastne otvorený list našej infraštruktúry občanom.
Polícia? No, v mojom prípade – keď sa do mňa pustili neonacisti – reagovala bleskovo. Predpokladám že už o dva týždne zavolajú. A čo viac – oni vedia, kto to bol. Dokonca poznajú aj jeho známosti vo vláde. Vraj keby ma jeho kumpáni prípadne niekedy dokopali na ulici, skúsia mu dať pokutu. Takže všetko pod kontrolou.
Kultúra? Funguje. Ticho, bez dotácií, ale o to autentickejšie. Naša slovenská a žiadna iná. A hasiči? Áno, hasiči fungujú. Vďaka Bohu aspoň za niečo.
Takže ja, ako občan, podnikateľ a človek s neotrasiteľnou vierou v budúcnosť tejto krajiny, chcem len povedať:
Od dnes platím transakčnú daň. A platím ju s radosťou. Lebo ak niečo charakterizuje tento systém, tak je to schopnosť vytvárať nové formy platenia tam, kde už nikto nečakal, že ešte niečo ostalo. I keď oni to vlastne "opajcli" z Maďarska. Tak ani v tomto nie sme originál.
Ale vlastne... keď sa tak zamýšľam... možno radšej nebudem platiť vôbec. Nikomu nič. Keď totiž nezaplatím faktúru, nemuśim platiť ani transakčnú daň, no nie!?
Lebo najlepší spôsob, ako prežiť v tomto štáte, je tváriť sa, že neexistujete.
