Že bol umelcom viem podľa toho, ako sa správal a poznám aj pár jeho diel. Či bol umelec, ktorý vystavoval alebo bol uznávaný vo svojich kruhoch, netuším. Nemali sme najlepší vzťah. Vlastne neviem, či sme spolu niekedy hovorili aj inak ako tak, že by na mňa kričal. To som bol ešte dieťa.
V dospelosti sme sa stretli len raz. Chcel odo mňa nejaký stôl, o ktorom som ja nemal ani páru. A zas kričal. Bol to umelec.
Ako fotograf dokonca získal aj nejakú cenu s fotkou mojej sestry, alebo možno mojou, neviem.
Mal viacero žien a viacero detí. Neviem, či s niektorým zo svojich potomkov mal vrúcny vzťah. A nemôžem to ani hodnotiť. Neprináleží mi to. Ale podľa toho, čo viem, asi skôr vzťah s deťmi nemal ako mal. Okrem pár žien, aj to neviem ako dlho, miloval len málohoho. A iste nie ani seba. Bol to umelec.
Jedno z jeho detí bude mať v tomto roku asi 12 alebo 13. Viac o tom nevieme. Bol to umelec.
Jeho krajinky majú v sebe čosi… čo on prejavoval len zriedka, ak vôbec niekedy, k niekomu. Lásku a cit. Poznám dva jeho obrazy a oba sú krajinky z Liptova. Viem to podľa toho, čo ten obraz vyžaruje. Liptov považujem za najkrajší kút nášho Slovenska a tie obrazy hovoria presne to isté.
Že zomrel sme sa dozvedeli len včera. Päť mesiacov potom, ako sa to stalo. A vlastne ani nevieme, čo sa vlastne stalo. Či mal pohreb, či na ňom niekto bol, či ho niekto oplakal. Nevieme. A to asi hovorí o jeho vzťahoch s ľuďmi najviac. Podľa všetkého to presne takto chcel. Odstrihol od svojho života všetkých a každého. Aspoň tak si to vysvetľujeme.
Na pohreb svojej mamy, mojej starej mamy, neprišiel. Ak volal, tak len kvôli dedičstvu. Ale ani na dedičské konanie neprišiel. Bol proste taký. Možno niekde je obraz, ktorý by nám o ňom povedal niečo iné. Možno. Ale to sa už nedozvieme. Peter Jurík bol umelec. Možno v Bratislave je pár ľudí, ktorí ho považujú za kamaráta. Možno. Pravdepodobne ani nevedia, že zomrel.
Svoj život prežil v Bratislave, niekde okolo Dunajskej ulice a viem, že to tam miloval. Takým tým svojským spôsobom.
Jeho deti, tie ktoré notár nájde, dostanú len oznam, že dedičské konanie sa zastavuje pre nepatrný majetok, ktorý nebohý vlastnil.
Tí najväčší umelci odchádzajú presne takto. Ich život má trpkú príchuť, ich pozostalí v sebe musia veľmi hlboko hľadať lásku, aby dokázali mŕtveho oplakať. Možno je to tým, že umelci odovzdávajú do svojho diela toho až príliš veľa. A príliš málo im ostane pre príbuzných, dokonca aj pre vlastné deti. Nevieme.
Nevieme ani ako a kde prežil posledné dni. Bol u niektorej zo žien? Bol sám? Žil ako bezdomovec? Nevieme.
A možno to presne takto chcel. Lebo bol umelec, maliar. A o ich živote, o tom čo cítili, rozpráva až ich dielo. A možno žiadne jeho dielo nikdy k svetu neprehovorí, pretože ostane v nejakej záložni, kde ho vymenil za pár eur. Nevieme.
Ale život každého človeka by mal byť aspoň nejak zaznamenaný a jeho smrť oplakaná.
Možno tieto riadky číta niekto, kto Petra Juríka poznal lepšie ako ja. Možno niekto, kto ho mal naozaj rád. Možno ani nevie, že posledné jeho dielo už bolo ukončené. Preto to píšem.
Možno len jeho deti by mali vedieť, že ich otec bol umelec. Hoc veľmi, veľmi zvláštny človek.
O jeho živote vieme len málo, o jeho smrti ešte menej. Ostáva nám len dúfať, že tam, kde je teraz, našiel svoj pokoj.
Peter Jurík, fotograf a maliar zomrel ako 72 ročný v Bratislave. V meste, ktoré miloval. Česť jeho pamiatke.
