Neviem, či vôbec niekto má odvahu Vám to povedať. Tak píšem ja. Raz čosi prepukne a zrazu bude neskoro. Na tom sa ja podieľať teda nechcem. Tak píšem ako viem. Povedali mi, že netreba, vraj máte na to radcov, ministrov a tajomníkov. Vraj sú tam preto, lebo človek má len malý hlas a národ už kričať nevládze. No neviem. Voľačo nám, pán premiér, nefunguje. Národ volá o pomoc a k Vám sa dostávajú len bavorákové kauzy, občas prúser s diaľnicou alebo zvrzaný tender. No áno, ešte aj nezmyselné opozičné drísty. Odpusťte ten slovník. Mám len málo slov a veľký bôľ.
Pán premiér, v mestách je ticho. Centrá miest sa vyprázdňujú. Ľudia sa prestávajú stretávať. Do divadiel sa nechodí, mládež sa ukrýva za počítačmi a maskuje facebookom. Národ rezignoval. Sledujeme braky, rozčuľujeme sa nad riaditeľmi poisťovní, čo sa fakt zvláštne zviditeľňujú. Čo je ale horšie, už nikoho ani len netrápi, že učitelia ostali vypočutí, ale obarení. Možno im zdvihnú platy, ale prepustia kolegov. Riaditeľ školy ja zrazu Sofiou a má svoju voľbu.
Aj lekári a sestričky už stratili aj tú chuť na medicínu čo ešte mali. Okašlali sme ich. Už to nie je o peniazoch, ale o ľudskosti a zomieraní, pán premiér. Ja viem, Vám to nehrozí. Ale je to Váš národ, kedysi na tom aj záležalo.
Pán premiér, ak rabovanie ešte nezačalo, sme už sakramentsky blízko. Dovolili sme, aby sa prevrátili ľuďom hodnoty. A to nie je dobre. Pozrite sa, čo sa stalo s prezidentom. Nemyslím s človekom, myslím na úrad. Ľud si hľadá, kde by si vylial svoj žiaľ. Prezident si to odniesol. Kto je na rade, pán premiér?
Viete, s človekom je to tak, keď má problém doma, hľadá, či nemá prúser aj sused. Ak sused prúser má, tak mu to riadne, ale riadne, vykričí. Bude kričať tak hlasno ako len vládze, aby nepočul vlastný strach. Preto je toľko zlosti v ľuďoch. Národ má strach. O seba, o Vás, aj o našu budúcnosť.
Možno mám nápad. Vlastne nie je môj, ale páči sa mi. Vymyslel to náš účtovník.
Dajte všetkým Vašim štátnym úradníkom k platu 500 €. Celých šesť mesiacov. Každému úradníkovi, vojakovi, policajtovi, učiteľovi a zdravotníkovi k jeho platu rovnú päťstovku. Ale nielen tak. S podmienkami.
Štyri stovky nech minie hneď ten mesiac nákupom slovenských výrobkov. Najlepšie u slovenského podnikateľa a nie v medzinárodnom reťazci. Poslednú stovku nech minie na kultúru, šport alebo vzdelanie. Opäť na Slovensku a u slovenského podnikateľa. Je jedno či pôjde do divadla, podporí futbalový klub svojho syna alebo sa prihlási na kurz kreslenia. Nech len otáča peniaze. Ak o tom nedonesie potvrdenie (bloček z kasy), ďalší mesiac nedostane nič. Ak každý z nich minie tie peniaze u slovenského podnikateľa, tí budú môcť viac investovať a možno niekoho zamestnajú. Nový zamestnanec, nové dane. S tým vám už radcovia poradia.
A áno, my ostatní budeme tým štátnym závidieť, ale nebojte sa, my si s tým už nejako poradíme. Veď skúsi ma nejaká teta úradníčka od okienka poslať preč. Veľmi rýchlo jej pripomeniem tú päťstovku, anciáša jej naháňam. Sama mi pôjde druhú pečiatku vybaviť. A že bude EU protestovať, že to je diskriminačné? Veď nech, povedali, že im je jedno, čo sa u nás deje. Už vraj ani o našom HDP vraj nerozhodujeme. Tak si to skúsime po svojom. Kľudne to nazvite Ficov absolutizmus.
Nuž len toľko som Vám chcel, pán premiér. Dobrého zdravia Vám i ostatným ministrom ...
