Bojíme sa hovoriť o politike – o svojom názore, a to je zlá správa pre demokraciu. Demokracia nie je len o voľbách, ale aj o diskusii, o výmene názorov a o snahe hľadať riešenia pre lepšiu budúcnosť. Keď sa ľudia boja hovoriť o tom, čo ich trápi, keď mlčia zo strachu pred konfliktmi či stratou pokoja v rodine a na pracovisku, znamená to, že demokracia už nie je taká zdravá, ako by mala byť.
Mlčiaca, slušná väčšina Slovákov sa už dostala do štádia, kedy radšej o svojom názore na politiku či verejné dianie nehovorí. Nie je to preto, že by nemali čo povedať, ale preto, že si uvedomujú, ako agresívne môžu byť reakcie na ich názory. Politika sa stala témou, ktorá vyvoláva hádky, rozbíja priateľstvá a spôsobuje napätie medzi kolegami. A tak sa veľa ľudí rozhodne jednoducho mlčať – pre dobro rodiny, pokoja na pracovisku či len preto, že nemajú chuť na konflikty. Je to však správne riešenie?
Nie sme spokojní s opozíciou, hanbíme sa za niektoré vládnuce strany a s hrozou sledujeme, kto nám vlastne vládne. Vidíme nekompetentnosť, vidíme populizmus, vidíme, že často rozhodujú tí, ktorí nemajú žiadnu víziu ani odborné znalosti. Lenže viete, kto sa nebojí hovoriť nahlas?
Tí najhlučnejší – vyplašení a ľahko manipulovateľní ľudia, ktorých doslova "riadia" pôvodní trollovia diskusií na sociálnych sieťach. Tí, ktorí veria konšpiráciám, ktorí majú pocit, že všetko je jedna veľká lož, a ktorí sa nechajú ovplyvniť polopravdami a emocionálnou manipuláciou. A práve ich hlasy sú najhlasnejšie. Preto sa potom zdá, že slušnosť sa z politiky úplne vytratila, že tam je miesto len pre krikľúňov, extrémistov a ľudí, ktorí stavajú svoju kariéru na vyvolávaní strachu a rozdeľovaní spoločnosti.
A kde sú tí, ktorí stále veria v systém? Kde sú ľudia, ktorí vedia, že len pokrokom, vedou, vzdelaním, kvalitným školstvom a normálnym stavom kultúry sa dá napredovať? Akoby neexistovali. Lebo slušnosť stíchla. A to nie je dobre. Lebo ak mlčia vzdelaní a rozumní ľudia, ich miesto automaticky zaujmú tí, ktorí vedia kričať najhlasnejšie. A kto potom ovplyvňuje verejnú diskusiu? Kto formuje názory verejnosti? Kto nastavuje rámec toho, o čom sa diskutuje a akým spôsobom?
Keď sa hlas rozumu vytráca, voľby neovplyvňuje múdrosť a vzdelanie, ale strach a manipulácia. Ľudia si už nevyberajú lídrov na základe programu či odbornosti, ale na základe strachu, hnevu a frustrácie. A to je cesta do temnoty. Ako sa hovorí – v pekle je špeciálne miesto pre tých, ktorí sa v dobrej viere, že nechcú prilievať olej do ohňa, stiahli do úzadia a zostali neutrálni. Lebo v skutočnosti ich ticho nie je neutrálnym postojom – je priestorom, ktorý dávajú tým, ktorí nemajú dobré úmysly.
Je dobré byť neutrálny – ale nie vtedy, keď ide o našu budúcnosť a budúcnosť našich detí. Nie vtedy, keď vidíme, ako spoločnosť smeruje nesprávnym smerom. Nie vtedy, keď si uvedomujeme, že ak nezdvihneme hlas, nikto iný to za nás neurobí.
Pozrite sa na parlament. To sú naozaj ľudia, ktorí nás reprezentujú? Skutočne? Alebo sú to len tí, ktorí vedeli najhlasnejšie kričať, ktorí dokázali najlepšie manipulovať verejnú mienku? Ak chceme, aby sa niečo zmenilo, nestačí len dúfať, že to urobí niekto iný. Musíme hovoriť, diskutovať, argumentovať. Lebo ak to neurobíme my, urobia to za nás iní – a potom už bude neskoro.
Na sociálnych sieťach sa už angažujem menej, pretože začínam mať pocit, že je to len semenište zla. Ale aj keď tam som, snažím sa reagovať vždy slušne, aj na ľudí, ktorí ma urážajú. Čo ma však vždy veľmi nahnevá, je keď mi niekto, kto nezdieľa môj názor, napíše alebo dokonca prikáže, že ako predstaviteľ kultúry, alebo dokonca Matice slovenskej, sa NESMIEM a nemám právo vyjadrovať k politike. Čo to, prosím vás, za koncept? Kde sme k tomu prišli, že práve predstavitelia kultúry sa nesmú vyjadrovať ku veciam verejným?
Je to taktika manipulátorov alebo je to všeobecná mienka? Že ak chcem robiť kultúru, nesmiem si pohnevať tú alebo onú stranu? A len tak mimochodom, toto je výtka aj do radov demokratov a liberálov. Prečo sme nadobudli dojem, že ten, kto nie je s nami, je okamžite proti nám? Názory sú rôzne, svet nie je čierno-biely a práve diskusia je to, čo posúva spoločnosť dopredu. Ak prestaneme diskutovať, ak sa uzavrieme do svojich bublín a budeme umlčiavať ľudí s inými názormi, nebude to víťazstvo demokracie. Bude to jej koniec.
