Pamätáš na náš signál? Počul som ho, nech som bol kdekoľvek. Stačilo pár tónov a bol som vonku v minúte. Mama ani nestihla zakričať, aby som dojedol aspoň polievku. Nikto ho nedokázal napodobniť a skúšali to mnohý. Raz som si ho dal oko tón zvonenia na mobile, ale bolo mi tak akosi čudne pri duši. Tak som ho radšej zmazal.
Alebo tá hojdačka v korunách stromov. Bola z reťaze a malej dosky. Bolo treba vyliezť vysoko na strom a šikovne sa odraziť sediac na vratkom kúsku dreva. Strašne som sa bál, ale videl som, že sa smeješ, tak som sa smial tiež. Mal si pravdu, bolo to ako letieť.... Vieš že už som letel? Myslím tak naozaj, v lietadle. Bolo to fajn, ale tam uprostred malého lesíka, uprostred sveta, ktorý bol len náš... tam to bolo o niečo krajšie...
Pamätáš na naše nočné výlety ? Bolo to cez prázdniny, k nám na dedinu, prišli detská z mesta a zrazu ich bolo plno a mi sme boli králi. Poznali sme okolie a neboli sme mestské cintľavky. Keď nás chvíľu prosili, zobrali sme ich na nočný výlet po chotári. Vykradli sme sa z domu a pešo, len pri svite mesiaca, sme šli cez polia do druhej, tretej ba až štvrtej dediny. Tam nám pekár dal čerstvý, ešte teplý chlieb. Vedel si, že som tam nikdy nebol, ale mestským detiskám si to nikdy nepovedal.
Bolo veľa vecí, ktoré sme si povedali, ale najkrajšie boli tie čo sme si hovoriť nemuseli. Stačilo na niečo pomyslieť a ten druhý to spravil.
Pamätáš ako sme bojovali, keď nám zahradili park aj s kaštieľom? Bulhar si ho celý privlastnil a my sme tam nemohli. Skákali sme cez plot a robili mu zle. Keď súhlasil, že nám kúsok vráti, otcovi som zničil rýľ, tak zúrivo sme vykopávali tie tyčky na plot. Spravili sme na oslavu ohník, dali variť guláš a zrazu tam bola celá dedina. Ani nám nikto zato nepoďakoval...
Pamätáš ako sme sa preháňali na bicykloch? Nedobehol nás ani zlý susedov pes a ani vietor. Cesta, tráva, chodník dokonca aj polia patrili len nám, našim snom a bicyklom.
Vtedy to bolo iné a mysleli sme si že sa to nikdy nezmení. Náš život mal ešte len pár rokov, naše letá mali veľkosť duše. Náš svet bolo pár domov, strašidelný kaštieľ, krásny park a volant bicykla. Tie chvíle na stohoch slamy, rybách, či len tak v tráve mám hlboko v duši. Keď ma trápi celý svet, na chvíľu zavriem oči a som zas na bicykli, na streche alebo lietam na hojdačke. Teraz sa už nebojím, viem, že by si nedovolil aby som spadol.
Dnes som videl dve chlapčiská, snažili sa naučiť jazdiť na bicykli sediac na volante. Moc im to nešlo. Chcel som im to ukázať, ale bol som v obleku a trochu moc dospelý.
