Potom ma to nejako prešlo, ale až úplne ráno, keď som okúpaný studeným potom konečne zaspal alebo odpadol, to neviem presne. Ja viem, že by som neumrel, že sa to stáva, ale bol by som radšej, keby sa mi to už nestalo. Ďalej mi už nebolo nič, len som mal svalovku na miestach, kde som ani netušil, že sú nejaké svaly. No proste sranda.
Tak som si povedal, že je toho akosi málo, čo som vytvoril a že by som to nemal nechať tak. Vymysleli sme si Snehulienku. Teda nie tú rozprávku, ale to, že z nej spravíme muzikál. Pridali sme aj zopár trpaslíkov, postavili hrad a máme už aj prvé skladby. Je úžasné, ako nám to zatiaľ funguje. Deti sú skvelé a ľudia okolo úžasní. Vlastne, trochu nechápem, prečo to robia. Viem presne, prečo to robím ja, viem prečo to robia tie deti, ale banda dospelých ľudí, aby tu dobrovoľne po nociach stavala zámky, kreslila, maľovala, svietila, natáčala a presviedčala firmy, aby nás podporili...
Strašne dúfam, že ich nesklamem, robia naozaj nemožné veci. Vlastne, čím absurdnejšiu vec vymyslíme, tým viac ich baví vytvoriť to. Máme padajúcu hmlu, dvierka k trpaslíkom, ozajstný trón a aj les. Decká majú róby, že by nám ich závideli aj na kráľovskom dvore. Niekedy mám pocit, že to už ani nerežírujem ja. Kráľovná sa zdá byť ozajstná, Snehulienka bola isto kedysi princezná a naše Zrkadlo naozaj vidí celý svet. Aj trpaslíci sú zo dňa na deň trpaslíkovejší.
Dnes v noci som zas nespal, ale to preto, že je všetko zas fajn. Tak ja sa ešte ozvem, teraz musím ísť, lebo do premiéry je už hrozitánsko málo nocí. Nezabudni prísť. A ozaj, ak prídeš, tak za kráľovstvo zlatá a za les zelená...
