Aby nedošlo k omylu... Nedávam to sem, aby som niekomu spravil zle a ani nechcem “opravovať” systém. Už viem, že to nemá význam. Istá pani ministerka mala pravdu, som len niktoš z malého mesta, ktorý vlastne nikoho nezaujíma. Píšem to sem, len aby som uľavil tomu ja, ktoré si pred časom myslelo, že niečo zmôže. Takže čisto terapeuticky: Milý denníček…
V jedno pondelkové ráno sa Ondrík(5) po ceste do škôlky sťažoval, že ho bolí bruško. Keďže to nezvykne robiť, manželka (Julka) spozornela, zavolala mi a dohodli sme sa, že do škôlky teda nepôjde. Aj preto, aby sme tam nedoniesli nejakú pliagu. Rodičia škôlkarov vedia…
Začalo to v noci
Cez deň ho dvakrát prehnalo, ale inak sa nič mimoriadne nedialo. Obe deti, aj Marínka (2) aj Ondro, šli spať ako obyčajne. Okolo desiatej sa z Ondríkovej izby ozval plač. Vyvrátil celú večeru a myslel si, že spravil niečo zlé, tak sa riadne rozreval. Kým Julka menila posteľnú bielizeň, z Marínkinej izby šli divné zvuky. A už to začalo byť desivé, lebo ona vracať nevie a hneď sa začala dusiť. To už som bol pri nich aj ja… Do pár minút začalo naťahovať aj Julku. Bolo niečo po jedenástej, keď v asi desaťminútových intervaloch naťahovalo raz malú, potom Ondra a hneď zas manželku. Pridala sa aj hnačka. Zvlášť u malej to malo vždy dosť desivý priebeh. Bola veľmi unavená, takže ju chvíľami bralo na spanie a zrazu zas napínalo. Vyvrátila hlien, plakala a zas zaspávala… A takto dookola. Malý podobne a Julka každých 10 minút kľačala pri záchode tiež. Deti sme si rozdelili, ja som bol pri malej, Julka pri Ondrovi… teda, keď práve “nekričala” do misy…
Hľadal som informácie
V prestávke medzi ratovaním som googlil. Modrému koníkovi som sa vyhýbal. Nepodávajte tekutiny… maximálne zvlhčujte pery, pokiaľ nie je hlien sfarbený, netreba robiť paniku…. Tekutiny podávajte max. po lyžičkách … až keď sa žalúdok trochu upokojí, začnite s tekutinami…. hrozí ale vážna dehydratácia, najmä pri kojencoch….
“Nepodliehať panike”, to bude moja mantra na noc… Medzitým dvojročné dievčatko skoro každých 8 minút začalo vracať. Naťahovalo ju tak, že nevládala plakať. Z kúpeľne, kde som malú držal nad umývadlom… len tak bola ochotná vypľúvať…, som počul Julku ako zvracia a medzitým upokojuje Ondra…. “nepodliehať panike….” dookola som si opakoval.
O jednej ráno to už bolo desivé
Okolo jednej sa spýtala Julka, keď už reálne nedokázala stáť na nohách:…”Nezavoláme radšej sanitku…?” O Julke by ste asi mali vedieť, že je až neuveriteľné, čo ona znesie… ešte aj keď ju zrazilo auto na prechode pre chodcov, dolámalo jej ruku a chrbticu, si zachovala chladnú hlavu.
Napriek zošróbovanej chrbtici bez problémov odprimášuje dvojhodinové predstavenie, pripraví 5 - 6 prevlekov pre 52-členný súbor a medzitým sa postará o naše dve deti. Preto jej otázka “nezavoláme sanitku” zrušila moju mantru o nepodliehaní panike.
Operátorke som vysvetlil našu situáciu: “Traja členovia rodiny nedokážu prestať zvracať, už to trvá strašne dlho, manželka už ledva opúšťa záchod…”
“Komu teda voláte sanitku?” spýtala sa operátorka a tu som spravil ja zásadnú chybu…. Keďže malá má dva roky a nejak podvedome som sa najviac bál o ňu, povedal som, že Maríne. A odtiaľto to už bolo celé len zle…
“Posielam vám záchranku, keby sa stav zmenil - zhoršil, ihneď nás kontaktujte….,” povedala operátorka. Ja som medzitým opäť ratoval Marínku. Julka sa horko-ťažko odvliekla ku kabátom a vybrala všetky poisťovacie kartičky, svoju aj detí…
Sanitka prišla o dve zvracania neskôr. “Poďte, prosím, dnu, deti sú na poschodí…,” otváral som dvere dvom záchranárom. “Nie, nie, nejdeme dnu, my sme len prišli pre dieťa,” oznamoval mi jeden zo záchranárov. Tak som sa mu popísal situáciu, že potrebujem, aby sa niekto pozrel na deti a manželku a nejak zastavil to zvracanie.
Vysvetlil mi, že v ich posádke nie je lekár a že oni nevedia spraviť nič iné. Majú pokyn len dieťa previezť do nemocnice. Ešte sme chvíľu riešili, kto by teda s malou mal ísť. Problém bol, že Julka reálne nedokázala stáť, nie ešte držať malú na rukách. Tak som sa obliekol, obliekli sme malú. Medzitým opäť zvracala, vzal som ju na ruky a nastúpili sme do sanitky. Záchranár bol mimoriadne milý a profesionálny. Vysvetlil, že všetkých nás vziať nevie. Ešte sa pýtal Julky, čo bude s ňou… “Nejak to zvládnem…,” odpovedala a vliekla sa za Ondrom…
O pár minút sme boli niekde v areáli nemocnice. Ja s malou na rukách. Opäť ju naťahovalo… Záchranár ešte sestričke a lekárke povedal, že malá zvracala aj teraz, poprial nám všetko dobré a aj s vodičom odišli. Lekárka pri záchranárových slovách, že dieťa ešte aj teraz zvracalo, prevrátila očami… “To sa ti len zdalo…,” hovorím si v duchu, “hlavne nepodliehaj panike…”
Pani doktorka nemala dobrú náladu
“Takže ocinko, dieťa od večera niekoľkokrát zvracia, neprijíma tekutiny….,” čítala si lekárka správu z počítača. Mal som divný pocit z irónie v hlase a z toho "ocinka", ale keďže pani doktorka je zjavne podľa mena z Ukrajiny, pripisoval som to môjmu stresu a jej prízvuku.
Od konfliktu pomáhame viacerým rodinám, a Ukrajinci sú mi pre ich odhodlanie veľmi sympatickí. Tak som sa aj trochu potešil.
Pani doktorka si v počítači niečo čítala a ťukala doň. Sestrička malej odmerala teplotu a doktorke povedala, že keby niečo potrebovala, nech ju ohlási a odišla. “Divné,” pomyslel som si, “ale asi je na oddelení sama…” Malá si medzitým oprela o mňa hlavičku, ale neplakala, za čo som bol vďačný.
Pani doktorka zatiaľ niečo písala. “Vy ste tiež chorý? Lebo potom vás ja prijať nemôžem, to predpisy nedovoľujú, iba tu necháte dieťa…,” spustila na mňa lekárka.
“Prosím? Ja som zatiaľ v poriadku, ale akože necháte, aké predpisy?” ostal som úplne zarazený, ani vo sne mi nenapadlo, že by tam malá mala ostať a už vôbec nie sama.
“No, dali ste sa doviesť sanitkou, vyvolali ste RZP!!!, tak ja podľa predpisu malú prijmem, ale ak aj vy máte virózu, vás nie!” povedala mi naozaj mimoriadne nepríjemným tónom a medzitým ďalší náznak prevracania očí…
“Počkajte, pani doktorka, ja nerozumiem, manželke je doma veľmi zle, máme ešte jedno dieťa, tiež zvracia, ja som myslel, že pozriete malú… Možno som spanikáril, keď som volal sanitku, ale viete jej, prosím, nejako pomôcť?” Snažím sa vysvetliť pani doktorke našu situáciu a hovorím to čo najzmierlivejším tónom a beriem chybu na seba..
“Samozrejme, ocinko!, že jej vieme pomôcť! Keď ju hospitalizujeme, lebo podľa predpisov v tomto veku nemôžeme podávať iný liek ako infúziu a to až po hospitalizácii…,” a opäť, ale tentokrát už neskryto, pani doktorka prevracia oči nad zjavne idiotským ”ocinkom”, teda mnou.
“No, dobre, pani doktorka, tak prosím, môžete malú pozrieť, aby sme vedeli, ako na tom teda vlastne je…” snažím sa usporiadať si v hlave myšlienky. Marínu v tejto atmosfére určite nenechám samú v nemocnici, to by som jej vyrobil traumu do konca života. Netuším, ako na tom je doma Julka. Hlavne lekárka ešte na malú ani nepozrela… “Pozriete ju, prosím?” Opakujem svoju prosbu, vlastne nalieham a začína mi hučať v hlave.
Pani doktorka stále niečo ťuká, potom položí pár otázok, ...stolica, kedy prijala, tekutiny….Naveľa konečne vstane a malej sa prihovorí po maďarsky… “Nyisd ki a szád kicsim…”
Aby ste rozumeli, ja nemám zásadný problém s maďarčinou, v našom meste je to normálne, hovoriť maďarsky neviem, ale trochu rozumiem. Len nechápem, kde sa zrazu vzala maďarčina a hlavne prečo?! Celý čas sme hovorili slovensky a pani doktorka je zjavne z Ukrajiny, ale so mnou hovorila, síce s prízvukom, ale čisto slovensky…
“Ona ale nerozumie maďarsky…,” snažím sa milo k pani doktorke…
“Kicsim, nyisd ki a szád…,” zjavne ma pani doktorka ignoruje…. “Marínka, otvor pusinku, pani doktorka ti tam posvieti…” prekladám teda dvojročnej dcére, tá začala plakať… pravdupovediac, aj ja by som…
Malú popočúvala a za asi 16 sekúnd bolo po vyšetrení…. Malá ostala oblečená… po chvíľke prestala plakať a uložila sa na mňa…
“No čo teda bude, ocinko?!” pýta sa nervózne pani doktorka… O stave malej sa teda nedozvedám nič, ale aspoň sme naspäť pri slovenčine…
“No ak to stav malej dovoľuje, určite ju tu nechcem nechávať, musím ísť domov zistiť, ako na tom je manželka a Ondro…,” vysvetľujem.
“Ja napíšem, že odmietate na vlastnú zodpovednosť hospitalizáciu, nič to pre vás neznamená, ale podľa predpisov to tam byť musí,” trochu zmierlivejším tónom hovorí pani doktorka.
“V poriadku, samozrejme, je mi to jedno, čo je teda s malou…,” snažím sa byť vecný.
“No bude to len vírus, zatiaľ nebudete podávať tekutiny, keby sa jej podarilo zaspať, ráno pôjdete k obvodnej…," vysvetľuje už vecne pani doktorka....
Potom v pár vetách zhrnula, ako sa ďalej starať o dieťa, štyrikrát som podpísal, že som na vlastnú zodpovednosť odmietol hospitalizáciu a o pár sekúnd sa už za nami zabuchli dvere….
“Chcem ísť domov…,” povedalo mi dieťa na rukách… Uvedomil som si, že to sú úplne prvé slová, čo Marínka od príchodu sanitky povedala.
“Aj ja cicuška, aj ja… už ti je lepšie?” Odpovedal som a vykročil som do tmy.
Sanitku som volať nemal, to je jasné
Z nemocnice som sa vymotal až na druhýkrát, sanitka totiž nemá okná a nevedel som sa zorientovať, kde to vlastne v areáli sme. Bolo niečo po druhej hodine ráno a čakať na taxík nemalo zmysel. Tak som si malú na rukách usadil čo najpohodlnejšie a šli sme domov pešo.
Malej sa ale prekvapivo uľavilo. Možno to bolo studeným vzduchom, alebo zázračným vyšetrením pani doktorky. Podľa papiera, ktorý nám dala, bolo totiž okrem toho, že nesúhlasím s hospitalizáciou, aj pomerne podrobný popis bruška, pokožky a pod. Keďže malá mala na sebe celý čas otepľovačky, pani doktorka je buď mimoriadne skúsená alebo zázračná a vidí aj pod šaty.
Niekde som určite spravil chybu, milý denníček. Zneužil som RZP, ale možno keby mi operátorka povedala, že lekára sa k takýmto prípadom neposiela, tak sanitka vyštartovať nemusela. Volal som rýchlu zdravotnú pomoc, lebo som to tak vyhodnotil a v danej situácii pomoc potreboval. Dostalo sa mi ... vlastne ani neviem, čoho... Prepáčte, že som teda zneužil systém. Spravil som to nerád. Len som si myslel, že už keď platím tie dane... a sme ľudia... No nič.
Pýtal som sa známych, a je to vraj excelentná pediatrička, len nemá rada dezolátov a zneužívanie sanitky… Nuž, milý denníček, tak som sa teda za noc stal tým dezolátom nakoniec aj ja. ... čo už.
