Vojna prišla iná, ako tá, o ktorej sme sa učili. Ukazovali nám ju v Jánošíkovom klobúku a my sme vedeli, že sa nesmie opakovať. Tak sme si ju vymysleli inú. Horšiu.
Prišla potichu. Sme jej vojaci. Poslovia smrti. Myslíme si o sebe, že sme nositelia pravdy, lásky a mieru…
Oklamali nás.
Oklamali sme samých seba. Priniesli sme zlo a sme na ceste utrpenia: cez klávesnicu, obrazovku a cez ľudí, ktorí sa predali za tridsať strieborných diablovi. Už sa bijeme — a veľa z nás si stále myslí, že len diskutuje. Na počiatku bolo slovo. A stalo sa guľkou. Strieľame ju smerom k našim deťom.
Medzi stoličkou a klávesnicou ležia zbrane, ktoré neškrípu kovom. Sú to algoritmy, kúpené citáty, pripravené obrázky, platené účty, ktoré sa tvária ako priatelia. Nabíjajú naše zbrane. Útočia nie na telo, ale na ducha. A duch krváca dovnútra, pomaly, ako prerastajúca choroba. Rakovina tela a duše. Už nepríde — už je v nás.
Frontová línia?
V obývačke, pri kuchynskom stole, v triede, kde učiteľ nevie, čo povedať. Už nepôjdeme na pivo, lebo by lietali päste. A to nechceme. Ale presne to robíme. Lebo to ktosi vymyslel, naplánoval a realizuje. Cez nás. Bitky prebiehajú tam, kde ľudia prestali počúvať: v rodinách, v priateľstvách roztrhaných na prach, v komunitách.
Máme svoju pravdu.
A naozaj máme? Čo vlastne urobíš s tou pravdou, keď stratíš rodinu? Načo ti bude pravda bez priateľov? Kúsok od nás sa priveľa matiek stará o hroby svojich detí. Kúsok od nás deti nemajú otcov. Kúsok od nás otcovia zabíjajú iných otcov. Naučili sme sa nevidieť to. Naučili nás dávať trpiteľom nálepky vrahov. Učili nás, že ten, čo trpí, si za to môže sám. Že zomieranie v boji je normálne.
A o koľkých sme už prišli my tu doma a v mieri?
Koľko živých je už pre nás mŕtvych len preto, že majú „nesprávny“ názor?! Útoky sa šíria medzi riadkami, zahmlievajú fakty, berú kontext. Sú to ešte argumenty, alebo len granáty slov hodené tak, aby zanechali tmu?
Aj my už máme matky, ktoré chodia na hrob svojho dieťaťa. A nemuseli. Ale mali svoju pravdu. Gratulujem.
Kto bojuje?
Nové armády vyrábajú horlivosť a hnev. Hráme sa na osloboditeľov pravdy. Pripíname si vlajku vlastnej neotrasiteľnej istoty, že to, čo šírim, je správne. A naozaj je? Čo nám vlastne dá tá pravda, keď večer zistíš, že si poslal svoje dieťa do kotla nazvaného „nevedomosť“? Vymysleli sme vedu.
Naši dedovia hovorili, že najmúdrejší z múdrych budú učiť, liečiť a rozhodovať. Ale rozhodujú dnes tí múdri? Prečo tí, čo rozhodujú, bojujú proti vede? Prečo sa tí múdri musia brániť? Prečo sme ich začali popierať? Vieš na to odpoveď?
A je tá pravda tvoja, alebo ti ju niekto dal? Ako cukrík z bielej dodávky pri škole.
K čomu nám bude pravda bez ľudí, ktorých sme kedysi volali priateľmi?
Pravda umrela!
Zabili sme ju ako prvú. Vnútili nám názory — tebe jeden, mne druhý. Lenže vôbec nejde o tie názory. Nezmenia nič.
Starci sa rozhodli a tak tečie krv. A starci sa tvária, že to treba zastaviť. Že to idú zastaviť. A pritom otvárajú ďalšie žily.
Či mám pravdu ja, alebo tí druhí — je to nepodstatné.
Úplne. Vyhrávajú tí, čo nám tie názory vrieskajú do tváre a surfujú na našom spore. A občas zmenia názor. Občas stranu. Občas vymenia pravdu za inú. Len tak. Aby zničili ďalšieho z nás. Dotknú sa nás pazúrom smrti.
Na konci je smrť.
Ani jeden z nás so „správnym“ názorom nevyhrá, lebo na konci je smrť a nie je to len slovo — ozajstné zabíjanie našich detí. A potom pri hroboch sa dozvieme, že o ten názor nešlo. A prehrali sme všetci.
A starci, ktorí to začali, dúfajúc v svoju nesmrteľnosť, budú mať svoje mauzóleá, kam sa im budú chodiť klaňať davy. Možno obaja, možno všetci traja, možno len jeden. A možno tam pôjde aj jeden z nás…
A možno predtým, ako sa pôjdeme ukloniť tyranovi-víťazovi, položíme na hrob dieťaťa kvet. A to dieťa bude možno tvoje, možno moje, možno oboch.
Prehrali sme všetci.
Prehrávame už dnes, lebo sme sa stali zbraňami a nemlčíme. Zabíjame. Tu a teraz. Zabíjame ľudskosť. Zabíjame budúcnosť. Pravda už umrela. Zabili sme ju.
Láska prehráva a už nemá síl. Lebo my máme svoj názor! A Smrť nasadila svoj krvavý úsmev a pozerá na naše deti.
