V Sne noci svätojánskej tancovala so škriatkami, v Slečne Loreline s mníškami v komparze. Týždenne dvakrát tanečný tréning, plus osem sústredení na každom projekte. Nikdy nemeškala, neprotestovala proti ťažkým tréningom.
V Čaji o piatej dostala menšiu, ale výraznú rolu. Vynikala hlavne ako tanečnica, tancuje už od mala. Presne si pamätám, kedy som sa rozhodol. Premiéra Čaju už nebola ďaleko a únava naozaj vrcholila. Vydal som pokyny a všetky oči sa na mňa obrátili, či som sa naozaj nezbláznil. Poslúchli, odtancovali, ale v očiach mali všeličo, len nie predstavenie. Ona do bodky splnila, čo som po nej chcel a pridala výraz, ktorý patril divadlu a jej postave. „Ak chceš, dám ti rolu Popolušky, ale budeš chodiť okrem našich tréningov aj na spev. Dám ti telefónne číslo, dohodneš si hodiny, ja ich zaplatím. Ideš do toho?“ spýtal som sa po skúške. Nasledovali veľké oči, nádych a na moje príjemné prekvapenie, žiadne pubertálne falošné prejavy skromnosti a bizarné protesty. Povedala iba: „skúsim to...“ A tak to celé začalo.
Netuším, ako sa robí ozajstný muzikál, a ani netuším, ako ďaleko sme od ozajstného muzikálu vlastne my. A v zásade nejak špeciálne mi to ani nevadí. Každé jedno naše predstavenie má svoje čaro. Má svojich divákov a má aj svoj príbeh. Popolušku a tučnú myš som začal písať až keď som Popolušku objavil v Andrejke. Byť Popoluškou je oveľa ťažšie ako by sa mohlo zdať. Aj preto viac ako polovica ľudí, s ktorými začneme pracovať, sa ku dňu premiéry nedopracuje. Paradoxne aj tie najväčšie talenty to občas vzdajú. Lebo talent potrebuje aj drinu, inak vám pohltí osobnosť a je z vás ... no umelec nie.
Popolušku a tučnú myš sme začali cvičiť pred takmer dvoma rokmi. Celý ten čas Andrejka chodila na spev, každý utorok a štvrtok na tréningy. Rovnako ako zvyšok súboru. Postupne nám na tréningoch ubúdali ľudia. Kedysi som sa preto strašne trápil, ale po pätnástich rokoch som zistil, že to tak má byť. Pred pol rokom, na jednej bežnej skúške, sa čosi zlomilo. Nechal som ich odtancovať macochinu pieseň niekoľkokrát za sebou, repliky pred aj po. Bežný, ich veku primeraný výkon. Keď tu zrazu jedna zo zlých sestier nenápadne upozornila nové dievča v Dramaťáku: „Vykroč tou nohou viac a odraz sa, dotiahneš tak tú otočku a udržíš rovnováhu...“
A toto bol ten najdôležitejší moment. Nebola na ňu povýšenecká, hoci dievčatko tu je pol roka, ona päť. Nepredvádzala sa predo mnou, že je najlepšia, ale spravila to najdôležitejšie, čo mohla. Zabojovala za dielko, pomohla radou. Nie pre efekt, ale pre kolektív. Až vtedy sme mohli naše umenie rozbehnúť naplno. Až táto veta naštartovala celý kolos. Predstavenie stálo do dňa premiéry takmer 23 tisíc eur. Bez dotácií, bez štátu. Len od ľudí, ktorí veria našim projektom. A práve preto bola táto veta dôležitá. Keď sa Popoluška s princom ide na záver pokloniť, zvlášť úprimne im tlieska celý súbor. Doprajú im to, hoc všetci obetovali rovnaké množstvo času, niektorí sú možno aj v prejave výraznejší. Ale tlieskajú, lebo princ je princom aj za prvú aj tretiu myš, lebo Andrejka je Popoluškou aj za zlé sestry a za siedmu myš. Lebo jej pieseň je aj našou piesňou. Lebo jej najkrajšie oči sú v tom momente aj našimi očami. Popoluškina balada
My nefungujeme na dotáciách, kedy je dôležité mať všetko riadne vyúčtované a na propagačných materiáloch uvedené povinné logá a vety. A či predstavenie bude mať úspech a divákov, zas tak podstatné nie je. My to robíme preto, lebo nás to baví. Preto lebo diváka baví to, čo robíme. A toto funguje, len keď funguje to najdôležitejšie.
Keď sa tí ľudia majú úprimne radi. Keď sa vedia postaviť za každého jedného z nás. Keď si naozaj úprimne radi zakričia pred každým predstavení. Všetci za divadlo, divadlo za všetkých. Príďte sa pozrieť. www.dramatak.eu
