Kým som načistil zeleninu a postavil na polievku, rozmýšľal som nad tým, čím by sa dal kávovar zabaliť. James Bond totiž balil revolver do uteráka, aby nebolo počuť výstrel. Neviem, či nie som na tej káve závislý. Ale iste nie. Jedna moja teta má kávu tak rada, že každé ráno si dá čajovú lyžičku mletej kávy rovno do úst. Vraj miluje chuť kávy. Škoda, že doma máme len zrnkovú.
V dome sa niečo pohlo. Otvorili sa dvere do kúpeľne. Skvelé. Práve včas. Praženica s hráškom a rozpečeným včerajším pečivom je už hotová. Zdravé tobolky v miskách a dnes dokonca bez reptania. Zapínam kávovar. „Dobré ráno, dnes je vonku krásne i keď chladno, bude pekný deň."
K susedovi prišli dodávkou robotníci a hneď začali s hlučnou tvorbou parkoviska pred domom. Celý dom je hore. Levo je nadšený. Ušlo sa mu z raňajok a už bol dvakrát pomojkaný. Keby nebol slušne vychovaný, tak si s nami sadne od radosti za stôl. Odchádzam do práce. Pokiaľ čistím srandovnú októbrovú námrazu z okna auta, zdravím sa s robotníkmi. „Pekné, dobré ráno," vravím im. „Dobré aj vám, ale ráno bolo dávno...," smejú sa mi. „Bolo, ale dávno nebolo dobré...," odpovedám ja. Dobré znamená normálne a to je pekné. Dnes bude skvelý deň.
Žiadna nemocnica, žiadna poisťovňa, len pár desiatok mailov, pár telefonátov a ešte tri kávy. Taliansky kávovar máme aj v práci.
Ten doma musím večer zabaliť do uteráka, ráno idem do školy.
