Z fyziky som nikdy moc dobrý nebol, možno aj preto nechápem všetky tie kinetické, či aké sily, zapriahnuté do toho momentu. Som ale vďačný všetkým silám, či svätým, čo pri nás stáli. Napriek desivo vyzerajúcej nehode sa našťastie nikomu nič vážne nestalo.
Vždy, keď sa niečo takéto stane (a ja asi takéto situácie priťahujem alebo čo), čosi sa mi v hlave prepne a začnem konať chladne ako nejaký robot.
Kým som zastal a dobehol k prevrátenému autu, manželka sa odopla (vďaka Bohu za pásy), šuchla dolu a práve vyliezala cez oknom von. Krvácal jej lakeť, kam jej vystrelilo sklo z bočného okna. Pomáhal som jej vystupovať a uisťoval som sa, že nemá zlomenú chrbticu, netočí sa jej hlava a podobne... Okrem lakťa sa vraj ani nebuchla.
Za mnou sa ozval hlas: „...Pomôžem vám nejak?” Obrátil som sa a ako prvé som si všimol pohrebné auto a zdvorilého, šialene bledého pohrebáka s lekárničkou v ruke.... Dnes je to už vtipné, ale vtedy ma oblial pot. Zrejme si ani on neuvedomil, ako šialene ten pohľad musel vyzerať. Šiel ako ďalšie auto okolo a ľudská slušnosť mu proste kázala zastať. Fotkám na Facebooku, ktoré tam boli asi skôr ako sanitka a požiarnici, to dodalo na dramatičnosti...
Požiarnici boli na mieste nehody ako prví a konali naozaj profesionálne a citlivo. Okamžite zisťovali, či nebol niekto iný v aute, uistili sa dokonca aj o tom, že náš psík šiel v druhom aute so mnou a je v poriadku. Ihneď prevzali starostlivosť o manželkin lakeť, vypli motor, ktorý stále bežal, odpojili batériu, zabezpečili celú vozovku. Chvíľku na to prišla sanitka a začali ošetrovať manželku. Záchranára som upozornil na to, že manželka má po inej, ďaleko horšej nehode, spevnenú chrbticu titánom (rovnaký mesiac, ale štyri roky skôr). Usúdil, že bude lepšie, ak sa na ňu pozrú v nemocnici. Manželka bola prekvapivo pokojná a evidentne v dobrých rukách, dohodli sme sa, že ja tu ostanem s policajtmi, zariadim všetko, čo treba a prídem za ňou.
Až teraz som sa začal zaujímať o auto a nehodu samotnú. Bolo až neuveriteľné, že druhé auto malo len poškodenú ŠPZtku. Celú silu nárazu si odniesol Ignis a vo finále svojej desaťročnej existencie si zalietal. „To bude totálka...,” zaprorokoval si policajt a dodal, že tento týždeň je to tretie auto na rovnakej križovatke. „Hlavné je, že sa nikomu nič vážne nestalo,“ opakoval som a tohoto som sa držal celý čas.
Kým policajti stihli všetko zdokumentovať, objavilo sa pri nás odťahovacie auto. Vraj šiel náhodou okolo. „Super,” poviete si vtedy, “aké milé.” „Odtiahnem vás zatiaľ k nám na parkovisko, nie je to ďaleko, kým neviete, čo ďalej... Ak máte poistku, dám vám papier a aj to vám preplatia...,” vysvetľoval mi “náhodný” odťahovák. „Dobre.” Znelo to rozumne. Hasiči prevrátili auto späť na kolesá, odťahovák si ho natiahol na auto, s vodičom druhého auta sme si vymenili údaje a ja som utekal za manželkou.
Chvalabohu, všetko bolo v úplnom poriadku a ani titánové spevnenie chrbtice sa nikam nepohlo. Len jej bolo ľúto, že rozbila auto. „Desať rokov sme platili poistku, všetko bude v poriadku a hlavné je, že ty si ok a že sme šli dvoma autami.” Upokojoval som ju. Bola to naozaj neuveriteľná zhoda náhod. Inokedy totiž sedávam vedľa nej so psíkom na rukách a presne na tom mieste bolo auto celkom slušne preliačené.
Musím uznať, že komunikácia s poisťovňou bola naozaj na vysokej úrovni. Prebehlo len pár dní a už sme aj s likvidátorom šli obhliadnuť auto. Majiteľ odťahovky zrazu tak vľúdny nebol. Čo bolo divné, lebo za odťah som platil okamžite a za každý deň, čo auto stálo s ďalšími nešťastníkmi u neho na parkovisku, inkasoval slušnú sumu. „Asi má len zlý deň,” ospravedlňoval som ho pred likvidátorom, keď na nás pre čosi neslušne vrieskal.
Likvidátor mi presne ukázal, koľko by stála oprava auta, vysvetlil mi, že hoci je motor, podvozok, kolesá aj väčšina dverí v poriadku, oprava stĺpika a nový lak by stál viac ako je auto hodné. Preto to on vyhodnocuje ako “totálku”. Teda totálnu škodu. Súhlasil som, pretože autám nijak nerozumiem a hlavne som to celé chcel mať za sebou. Pozerať sa totiž na to auto mi nerobilo moc dobre. Mám veľkú predstavivosť a veľmi živo som si vedel vybaviť, ako fatálne to mohlo dopadnúť. Likvidátor mi ešte navrhol, aby sme auto vzali niekde, kde netreba denne platiť, pretože naša poistka pokrýva len odťah z miesta nehody. Bol naozaj veľmi korektný.
O pár dní prišlo vyjadrenie z poisťovne, že ukončujú poistnú zmluvu, nakoľko ide o totálnu škodu. Cenu vraku určí online burza, kde sa ponúkne vrak na odpredaj. Poisťovňa preplatí sumu, za ktorú by sa auto dalo teoreticky odpredať pred nehodou. Na tom sa mi nezdalo nič zlé. V autách sa naozaj nevyznám. Spravil som si malý prieskum trhu podobných jazdených áut a ponúknutá suma bola v zásade ok. Nenamietal som.
Jediné, čo bolo nie úplne “kóšer”, bola cena vraku. Podľa známych aj Googlu by sa dal rozpredať na súčiastky za cca 1 500,- €. Ponúknutá suma bola 280,- €. Avšak prišla s tým poisťovňa a nimi najatá česká online aukčná firma. Tak som to nejak neriešil. Veď sa musia vyznať viac ako ja. Hlavne nech "to mám z krku."
V dohodnutý deň prišlo odťahovacie auto s mladíkom ako vodičom. Mal pripravenú zmluvu stiahnutú z internetu. Spýtal som sa ho, či ideme na políciu... No a tu som spravil chybu. Ja, pán opatrný... Vraj nie, to netreba, je to vrak a nový majiteľ si auto napíše na seba a potom ho zlikviduje. Prišlo mi to logické, veď ide o vrak. Aj tak som si to ale telefonicky overil s aukčnou firmou, resp. s poisťovňou. Hlas v telefóne mi len povedal, že nemám byť smiešny, takto sa to robí, je to proste vrak. Mám od vodiča prevziať zmluvu, peniaze a je to vybavené. Tak ok. Bol som proste rád, že sa na to auto nemusím už pozerať. S manželkou sme pomohli auto vytlačiť na odťahovák a to bol náš posledný pohľad na lietajúceho Ignisa. Viac sme na to nechceli ani myslieť.
Prešlo desať mesiacov a zrazu prišiel z poisťovne papier, aby som zaplatil povinnú zmluvnú poistku na Ignisa. Tak som zdvihol telefón, aby som im "vysvetlil", že tam majú bordel a že mám od nich papier, že poistku oni zrušili pre totálnu škodu. A oni že aha, tak tu niečo nesedí. Chvíľku sme sa naťahovali a nakoniec, že mám poslať mailom papiere.
Trvalo to asi dva týždne, volal som asi so siedmimi ľuďmi a stále dookola vysvetľoval to isté, že ja auto už nemám a že veď oni boli pri tom a poistku oni zrušili.
Skrátim to. Celý problém je v tom, že ja som síce mal jednu poistku, ale tá mala dve časti. Havarijnú, ktorá je ukončená a zákonnú, tá sa ukončuje až prepisom na nového majiteľa, resp. likvidáciou na šrotovisku. A tu začal môj veľký problém, ktorý som si spôsobil sám.
Vrak - nevrak, poistka - nepoistka, ja som mal prepísať auto, aj keď rozmlátené, na nového majiteľa. Volať som nemal poisťovni ani aukčnej firme, ale spýtať som sa mal priamo na polícii. Je totiž jedno, že dopraváci mali záznam a že poisťovňa ukončila zmluvu. Auto je stále evidované na mňa. A to je prúser. Prešiel som zmluvu, ktorú mi dal mladík. Nič tam o prepise alebo polícii nie je. Načo aj, že? „Veď to vedia všetci...” No ja zjavne nie.
Čo teraz? No problémov je viac. Prvý je, že prešiel skoro rok a ja netuším, čo sa vlastne deje s autom. Odtiahli ho síce ako vrak, ale mohli ho aj opraviť a pokojne teraz môže niekde jazdiť. Na aute dokonca ostali aj ŠPZtky. Ale ja som stále majiteľ. Druhý je, že už by malo mať novú emisnú aj STK kontrolu. Čiže, aj keď mi pošle nový majiteľ overené splnomocnenie, že môžem na neho prepísať auto, musím to spraviť len teraz. Auto by teda malo mať platnú povinnú poistku aj STK... No proste som si spravil prúser z rôznych strán a ešte neviem, ako z toho von... ale aj tak je podstatná iná vec.
Nikomu sa nič vážne nestalo a napriek nehode sa manželka nebojí šoférovať, i keď teraz už nešoféruje. Tento september totiž čakáme najkrajší z darov...
