Naša sála má 383 miest. Zhruba polovica z 50 akcií ročne dokáže túto kapacitu naplniť do posledného miesta. Ale tieto dve akcie boli iné. Jedna plná konfliktu, druhá plná jednoty. Obe mi však zostanú v pamäti, každá z iného dôvodu.
Hejt, ktorý zaplnil sálu
Pred pár týždňami si u nás Denník N prenajal sálu na diskusiu. Bežne nerozmýšľam nad tým, kto a čo si prenajíma naše priestory. Sme kultúrna inštitúcia, ktorá žije takmer výlučne z prenájmov. Pred rokmi som sa rozhodol, že do našej budovy nepustíme politikov s výnimkou prezidenta, premiéra alebo inej už zvolenej funkcie. Nechcel som, aby politika zasahovala do kultúrneho priestoru, ale peniaze – alebo ich akútny nedostatok – nás prinútili toto rozhodnutie zmeniť.
Diskusia mala byť v maďarčine. Hoci sa organizátori snažili, vstupeniek sa zo začiatku veľa nepredávalo. Navrhol som im, aby zmenili názov, ktorý podľa mňa zbytočne provokoval a vzbudzoval strach. Snažil som sa byť opatrný a diplomatický: „Možno hovorte o demokracii a slušnosti,“ navrhol som. Kampane však už boli rozbehnuté a názov zostal.
A potom to prišlo. Správy na sociálnych sieťach, telefonáty, „dobré rady“. Niekto mi dôrazne prikázal, aby som nevpúšťal „protimaďarský živel“ do Matice, iný mi sľuboval, že ma „Fico zmietne zo sveta“. Nechápal som, o čo presne ide. Snažil som sa to ignorovať. Až keď prišli ďalšie príkazy, uverejnil som na sociálnu sieť, že ako riaditeľ nebudem rozhodovať, čo môže a čo nemôže byť na javisku.
To, čo sa dialo potom, ma zaskočilo. Prišlo mi množstvo správ, väčšinou v maďarčine, ktorým som sotva rozumel. V jednom momente som bol doslova v strede konfliktu, ktorý mi nedával zmysel. A hoci som sa snažil zachovať pokoj, prešiel mnou strach. Vec som konzultoval s políciou.
Ironicky, práve tento hejt zaplnil sálu. Vstupenky sa predali takmer okamžite. Hejt spôsobil, že diskusia, bola zrazu vypredaná. Či to bola náhoda alebo koordinovaná stratégia, netuším. Náš zisk? Len pár eur z prenájmu. Moja skúsenosť? Pár šedivých vlasov a pár dní strachu.
Kapustnica, ktorá spojila ľudí
Včera sme mali našu tradičnú kapustnicu. Dramaťák oslavuje 20 rokov a už 15 rokov v advente robíme túto mimoriadnu akciu. Po premiére Rebelov alebo Dramaťáku vydávame kapustnicu, ktorú rozdávajú primátor mesta, farár a riaditeľ gymnázia. Tento rok sme na javisku privítali aj naše deti – doslova ďalšiu generáciu hercov. Pre mňa úžasná vec. Nikdy som si netrúfal ani len predstavovať, že to čo sme my začali pred dvoma dekádami prejde aj na dalšiu generáciu.
Kapustnica je ale vždy mimoriadna. Ak by sme mali o 200 stoličiek viac, všetky by boli plné. Ak by sme mali o 250 porcií kapustnice viac, aj tie by sa rozdali. Ale to nie je len o jedle. Tá atmosféra bola magická. Pracovali na nej ľudia s úplne odlišnými názormi. Jeden bol euroskeptik, druhý proeurópsky, ďalší nesúhlasí s takmer žiadnym mojím názorom na sociálnych sieťach. A predsa sme to zvládli bez jedinej hádky, bez škaredých slov. Robili sme to pre ľudí.
Naša kapustnica nebola len o jedle a kultúre. Bola to ukážka, že napriek rozdielom dokážeme spolupracovať a vytvoriť niečo krásne. Stáli sme tam, dospelí aj deti, a odovzdávali sme posolstvo našich predkov ďalšej generácii. A aj keď som sa počas posledných mesiacov cítil, že už naozaj nevládzem a záchrana nášho divadielka ma už reálne stoji zdravie, v ten večer som mal pocit, že to stojí za to.
Dve cesty k plnej sále
Hejt na sociálnych sieťach je jednoduchá cesta k plnej sále. Ale je to cesta plná strachu a konfliktov. Kapustnica nám ukázala inú cestu – cestu spolupráce a kultúry. Je to ťažšia cesta, ale stojí za to. Pretože na konci dňa sme tu preto, aby sme ľudí spájali, nie rozdeľovali. Neviem ako mám zariadiť aby sa o tom hovorilo. Tak to skúšam aspoň takto.
Ak sa nám podarí zachrániť naše divadielko, bude to naozaj zázrak. On sa už vlastne druhý rok deje. Naši diváci, naši sponzori, obyčajní ľudia, nás držia nad hladinou. Len to stojí naozaj veľké úsilie, moje, mojej manželky, rebelov… Ale už len kvôli tým chvíľam, ako bola včerajšia kapustnica, to všetko stojí za to. Hejt je možno rýchlejšia cesta, ale kultúra je tá, ktorá nás skutočne spája. A práve v tom vidím našu budúcnosť. Ak nejaká vlastne existuje.
