Pred pár hodinami sa narodil malý Rebel.
Veronika nám v noci napísala správu – narodilo sa im dieťa. Malý Miško. Nový, krehký život. Nový človiečik na tomto svete. A pre mňa – pripomienka. Pripomienka, že Rebeli nie sú len súbor. Že Dramaťák nie je len divadlo. Že všetko, čo sme spolu prežili, zanecháva stopy. Dokonca aj v tých, ktorí sa ešte len narodili.
Veronika bola spolužiačka mojej manželky. Dnes je mamou. A ja si spomínam, koľko takýchto Rebelíčat už medzičasom prišlo na svet. Detí, ktoré vyrastú s vôňou šatní, potu z tréningov, smiechu z javiska – aj keď možno nikdy na to javisko nevkročia. Lebo ich rodičia boli jeho súčasťou.
Keď sme pred rokmi začínali, nemali sme nič. Len zelenú lúku, nápad a smiešne veľké odhodlanie. Nezdedili sme tradíciu. Nezdedili sme ani kroje, ani zázemie. Ale chceli sme vytvoriť niečo, čo má dušu. A tak sme ju hľadali – v tancoch, v piesňach, v modlitbách, v smiechu aj v tichom plači starých mám. V spomienkach. V rituáloch. V obyčajnom ľudskom bytí.
Vždy, keď skladám nový program, premýšľam nad tým, čo má zmysel priniesť. Čo sa oplatí zachovať. A vždy znovu a znovu nachádzam odpoveď – lásku. K rodine, k domovu, k dedinám, k jazyku, k sebe navzájom.
Pamätám si, ako som kedysi čítal o Stevovi Jobsovi. Nie o iPhone. Ale o leštičke kameňov.
Jobs opísal, ako jeho sused vzal obyčajné kamene a vložil ich do hlučnej plechovej leštičky. Celý deň to rachotalo, trieskalo, vibrovalo. A potom – keď to skončilo – z tej hlučnej krabice vypadli nádherne hladké, lesklé kamene. Tie isté, ktoré tam predtým vložil. Ale premenené. Nie samotným strojom – ale tým, že sa o seba navzájom trieštili. Premieňali sa vďaka sebe navzájom.
Rebeli boli naša leštička. Dramaťák bol jej druhá komora. A my sme boli tie kamene.
Nie výsledok jedného človeka. Ale výsledok spoločného búchania, drenia, škrípania – aj smiechu. Výsledok spoločného procesu, v ktorom sme sa navzájom formovali. Z obyčajných kúskov sa časom stal lesk. Julka, Robina, Janka a ďalší. Náš pohon, sila, ale aj to tlmenie, ktoré zabezpečuje, aby sa tvrdé kúsky o seba len treli, ale nerozdrvili sa úplne.
Desiatky tréningov. Stovky skúšok. Tisíce okamihov zúfalstva, nádeje, trápnych ti’ch a smiechu do sĺz. Každé „ešte raz od začiatku“, každé zabudnuté repliky, každá hádka aj každé objatie nás menili.
A menili nás navždy. Leštička bez kameňov je len hlučná krabica. Kamene bez leštičky sú len skaly. Ale keď sa spoja, vznikne niečo krásne.
A možno už nie sme všetci v tej leštičke. Možno niektorí odišli. Možno niektorí len na chvíľu utíchli. Ale ten lesk, ktorý sme získali – ten zostáva. V nás. V našich deťoch. V tom, ako sa rozprávame, ako tvoríme, ako žijeme. V tom, ako niekde v Komárne spí malý Miško. A možno raz aj on bude stáť na javisku a tancovať, smiať sa alebo kričať „ešte raz!“.
Možno nie. Ale niečo z nás už v sebe má. A to stačí.
Ďakujem každému jednému z vás – kamarátom, herečkám, tanečníkom, technikom, sprievodcom. Vďaka vám som aj ja iný. Lepší. Alebo aspoň lesklejší. A ak raz znovu niekde postavíme ďalšiu leštičku… tak možno, snáď, z nej zas vypadne niečo krásne.
Nuž vitaj, Miško, na svete!
Vitaj medzi nami – medzi Rebelmi.
Nech je Tvoj život dlhý a krásny.
Nech stretneš na svojej ceste takých úžasných ľudí – kamene,
ktorí ťa budú brúsiť, formovať, obrusovať s láskou a rešpektom.
Tak, ako sme sa my navzájom tvorili cez zážitky, smiech aj slzy.
Tvoji Rebeli.
