Podľa aktuálnej situácie sme my chodili za nákupmi tam, alebo oni k nám. Rifle z maďarska boli vždy o triedu vyššie. Diskotéky tam boli veselšie. K nám sa zas chodilo na korzo a do reštaurácií. Naše dievčatá sú krajšie, ich sa zvodnejšie obliekajú. Pravidene sa striedajú kolóny áut raz na benzinkách u nás, raz u nich. Na jednej nádrži ušetríte buď pár forintov, korún alebo centov. Preto, bežný Komárňan nosí v peňaženke dve meny a voľakedy mal pas stále u seba. Pár vyvolených v Maďarsku pracovalo vždy, príchodom investora do Maďarska zrazu kolóny tvoria autobusy voziace pracovníkov z mesta Komárna a okolitých dedín do Maďarska.
Keď sme sa pripájali k EÚ, našli sa hlasy, ktoré kričali, že strácame svojbytnosť, kultúru, jazyk a ženieme sa do područia mocností, ktoré ovládajú svet. Občas sa vynoria zaručene „presné" informácie o autonómii. Zatiaľ, my, čo robíme kultúru, hodnotíme. Záujem o slovenský folklór neklesá, možno rastie, dokonca aj v Maďarsku. Nik nás zatiaľ nechcel pomaďarčiť. Tí, čo sa zaujímali, sa zaujímajú stále a majú nás radi, pozývajú nás a my ich. Nezmenilo sa nič. Myslel som si že, keď už sme takým stredobodom záujmu, čo sme vždy, keď ide napríklad o sochu a blížia sa voľby, pomôžu nám napríklad finančne. Sme slovenský súbor v Komárne a vraj kultúru podporiť treba. Čakáme dodnes. Pomoc neprichádza. Práve naopak, pribúda kriku ako treba hájiť našu kultúru a históriu. Vyhadzujú sa peniaze na mítingy a konferencie o spolupráci. Ale keď chceme napríklad peniaze na kroje. Nič. Nie sme na rade. Škoda sa sťažovať. Našťastie, pomáhajú nám sponzori. Asi nemusím zdôrazňovať, že aj maďarskí. A predstavte si, že nikdy nechceli, aby sme si na detviansky kroj pripli maďarskú trikolóru.
Raz sme mali mať predstavenie pre politickú stranu. Prečo nie, zaplatia toľko, čo ostatní, lebo niekde cvičiť musíme, na nohách čosi mať treba. Pýtal som sa, že či treba hosťa nejak špeciálne privítať. Vraj áno, samozrejme, ale na predstavení už nebude. Bude s dôležitými vo VIPke. Fíha. Tomu vravím záujem. Potom z toho zišlo. Asi sme nemali správnu VIPku. Prišiel súbor z iného mesta. Aj som chcel som ísť na predstavenie, ale potom som sa zľakol, čo keď náhodou, vďaka mojej angažovanosti v Matici niekto vymyslí, že som dôležitý a patrím na VIPku. Nedajbože, ma nepustia na predstavenie, aby sa pochválili, že majú kontakt na Maticu v Komárne a budem sa musieť stretnúť s papalášmi. Nešiel by som tak na predstavenie a urazil by som kolegov umelcov, ktorí prišli odovzdať to, čo majú skutočne na srdci a je im ukradnutá celá VIPka. Ja urážam nerád, stále si myslím, že zaujať sa dá aj inak.
Prečo to všetko píšem? V sobotu sme mali predstavenie v malej dedinke, kde je väčšina obyvateľov maďarskej národnosti. Po predstavení ma zastavila teta, taká svieža sedemdesiatnička. Chytila ma za ruku a lámanou slovenčinou povedala: „Joj, taký som rada, keď vás vidím, ako dievčatá usmievujú, keď tancujú, vidno, že láskou robia. Ja vždy prídem pozrieť aj vás aj našich, maďarov, lebo aj to pekné. A to je dobre, že máme aj také aj také, potom je farebnejšie a svet by mal závidieť. Nie furt hovoriť, že len také treba aké sme narodili, veď to len sprosté človek povie. Aj chléb, keď kúpim, nepýtam, kto robil, ale pozriem či nie je tvrdé. Preto vám hovorím, aby ste nepozerali, čo vám hovoria, keď zlé povedia, lebo to sú sprostí, my vážime každého, kto chce dobre." Tak som tete poďakoval za podporu a uistil som ju, že nikto nám nehovorí nič zlé a aj keby, robíme to pre ľudí ako je ona.
Ďalší deň sme mali voľno, tak som vzal detská kúpať sa. Do Maďarska. Je to len sedem minút, dobre sa tam parkuje, bazény sú v krásnom prostredí a majú tobogány, ktoré u nás absentujú. Pri bazénoch bolo počuť slovenčinu snáď viac ako maďarčinu. Bolo to krásne pohodové popoludnie, sedem minút od domu, ale v inom štáte. Nikto nechcel pas, hoci som sa otočil štyrikrát cez hranice, dokonca akceptujú aj euro. Slovami milej tety: "Je dobre, že máme aj také aj také, je tu o to farebnejšie."
