Možno len posmešky zadubencov a nedôvera okolia.
Som režisérom amatérskeho divadla.
Byť režisérom neznamená riadiť ľudí. Skôr je to o tom, nájsť isté množstvo bláznov, ktorí uveria snu. Uveria mu tak silno, až sa ten sen stane aj ich snom.
Ono vlastne ani moc nevadí, že nemáte ani groš a to, čo chcete vytvoriť, stojí pár zlatiek. Vlastne vrece zlatiek. Dôležité je, že máte okolo seba ľudí, ktorí otvoria dušu. Vašu aj tú svoju. Potom už len nájsť človeka s veľkým srdcom, ktorý má na to aby vás podporil. Vravíme mu sponzor. Tak sa robí amatérske divadlo.
Zázraky
Keď sa stane prvý zázrak a uveria vám herci, a druhý keď ľudia s veľkým srdcom prispejú a vy máte pol zlatky na stavanie sna, musíte nebesia požiadať o dar najväčší. Aby herci a tanečníci mali vôľu prekročiť svoj tieň.
Nebesá vás vypočujú, ale chcú vidieť pot, hnev, krik, smiech, a ešte raz pot a krv. A plač a ešte väčšiu vôľu, akú si viete predstaviť. Mojou úlohou vlastne nie je určiť odkiaľ- kam a kade, ale ukázať cestu do vlastného srdca cez dušu a drinu. Vlastne ja len odkrývam talent, ktorý niekde v nich spí. Nič iné, nič zázračné.
Niekedy to ide ľahko. Niekedy horšie. Musíme sa spolu smiať aj plakať. Musíme jeden druhému veriť. A musíme sa mať radi. To je základ. Možno preto, lebo sme amatéri. Máme len jeden druhého. Profíci majú diplom, zmluvy a honoráre a termíny. My nemusíme, my len smieme, lebo chceme a dúfame.
Dá sa to aj bez toho? Dá. Ale bude to falošné a divák to odhalí v tretej minúte. A to sa amatérom neodpúšťa.
Divák zaťapká, lebo sa to patrí. Ale tak falošne, ako to, čo mu bolo predvedené.
Viete, prečo sa dnes už nerobia ozajstné Silvestre? Prečo to, čo vidíme v deň, keď má byť najveselšie, také nie je? Lebo tí ľudia tam nemajú spolu odžité, odplakané a odsmiate nič. Niekto im dohodol termín, zmluvu a oni prišli a podali výkon. Zasmiali sa, lebo sa to patrí, podali si ruku a vypustili zo seba to najlepšie, čo v danej chvíli dokázali. Skvelo, úžasne, profi ale falošne.
Pred rokmi, v časoch Možná přijde i kouzelník, to bolo o niečom inom. Dreli na tom dni a týždne, skúšali, nacvičovali, možno aj pili (no a čo!) a jedli, tvorili, smiali sa a plakali a žili spolu, kým zo seba nevytiahli to ozajstné maximum. Vedeli, na koho, čo platí, vedeli, kto kedy aký výkon podá. Záležalo im jednému na druhom. A preto bol výsledok o poznanie lepší. Dnes už na to čas nie je.
U nás je to inak. Čas na to byť musí. Júlia musí byť Júliou, ľúbiť a byť ľúbená až za hrob, a Romeo musí pochopiť, prečo jeho postava umiera. A nie len preto, že to je v scenári.
Každé naše dielo malo svoje chyby. O niektorých viem, niektoré tuším. Ale vždy vždy boli úprimné. Každé jedno. Je to recept na úspech? Nie, rozhodne nie. Je to drina a séria koncov a pádov. Na konce a na zázraky sa zvyknúť nedá.
Na ľudí a úspech áno. Ešte nikdy sme neboli koncu tak blízko ako dnes. Je to našou vinou? Nie, je to len politikou! Skúsili sme všetko ale “sme len niktoši z malého mesta.”
Skúsili sme všetko?
Predtým ako začneme hľadať ako predať orgány, chceme skúsiť osloviť vás. Divákov.
