Nie, dnešní dvadsiatnici nie sú leniví, neschopní ani arogantní. Ale čoraz častejšie sa správajú tak, ako by sme si to nikdy nepriali. A problém je, že sme im to do veľkej miery nastavili my – štyridsiatnici, päťdesiatnici, šesťdesiatnici.
Slovensko má problém. A ten problém sa volá komunikácia.
Nie preto, že by sme nevedeli rozprávať. Naopak. Rozprávame veľa. Priveľa. A často úplne zbytočne.
Dnešné sociálne siete, najmä Facebook, sa premenili na priestor agresívneho hluku, falošných autorít, urputnej negativity a neoverených názorov. Veľa z toho pochádza práve od generácie ľudí narodených v 60. a 70. rokoch – našich rodičov, susedov, ba aj nás samých.
Nie všetkých. Ale 20 až 30 percent z tejto vekovej skupiny je dnes aktívnych najmä v šírení dezinformácií, poloprávd a slepej opozície voči čomukoľvek, čo pripomína fakty, vedu alebo medzinárodný konsenzus. A čo je najhoršie: aj keď sa ukáže, že ten názor je jednoducho nepravdivý – udržia si ho z trucu, z presvedčenia, alebo zo zvyku.
V tom tkvie nebezpečenstvo.
Hlučná menšina formuje verejný priestor
Tí, čo kričia najhlasnejšie, vytláčajú z diskusie tých, ktorí by mali najviac čo povedať. Mlčiaci odborníci, unavení ľudia, ktorí celý život niečo budovali, a najmä mladí, ktorí ešte nemajú autoritu, ale majú chuť hľadať pravdu.
A títo mladí – dnešní dvadsiatnici – vidia, čo sa s verejnou komunikáciou stalo. Sledujú, ako sa vyjadrujeme my – starší. Vidia Facebook ako priestor konfliktu, hlúpych statusov a komentárov, kde sa človek nemá šancu dovolať rozumu, lebo pravdu má vždy ten, kto je hlasnejší a urazenejší.
Výsledok? Mladí sa z toho stiahli.
Nechcú telefonovať. Nechcú sa hádať. Nechcú komunikovať tak, ako sme to nastavili my.
Radšej nič neurobiť, ako urobiť zle
Tento postoj už začíname vidieť aj v práci. Mladí nechcú prebrať zodpovednosť, pretože sa boja, že ak zlyhajú, znesie sa na nich lavína posmechu, výsmechu, verejného pranierovania. To videli u nás – keď zlyhá politik, učiteľ, zdravotník… keď niekto niečo skúsi a nedopadne to perfektne – hneď ho zničíme.
A tak sa naučili:
„Radšej nič neurobiť, ako urobiť zle.“
Lenže takto sa nič nové nevytvorí. Takto sa žiadna krajina neposunie. Takto nevyrastie ani jeden nový líder.
A čo my, štyridsiatnici?
My sme niekde medzi. Pamätáme si ešte časy bez internetu. Pamätáme si, čo znamená budovať niečo reálne – divadlo, firmu, školu, tím, festival, dom. Ale už cítime, že ak niečo neurobíme teraz, nebudeme mať komu odovzdať kľúče.
A zároveň vidíme, ako sa k moci – v politike, kultúre, médiách – tlačí hlučná, nekompetentná, často frustrovaná menšina. Ľudia, ktorí nechcú budovať, len rozkladať. Nechcú viesť, len vládnuť. Nechcú hľadať pravdu, len dokazovať svoju pravdu.
Čo s tým?
Nechcem dnes ukazovať prstom na to, kto presne za to môže. To už vieme – ale tí, ktorých by sa to týkalo, to neprijmú. Nie sú pripravení počuť, že sa mýlia.
Ale my ostatní môžeme niečo spraviť:
Zmeniť spôsob, akým komunikujeme.
Zabrániť, aby sa Facebook stal naším jediným zdrojom reality.
Povzbudiť mladých, aby sa nebáli hovoriť, aj keď ešte nemajú odpovede.
Neočakávať dokonalosť, ale odvahu.
Ukázať, že líderstvo nie je o hlasitosti, ale o schopnosti počúvať.
Ak nevychováme generáciu, ktorá sa nebojí rozprávať, povedie nás generácia, ktorá sa nebojí klamať.
A práve v tejto chvíli máme ešte šancu. Pretože aj keď dnešní mladí menej rozprávajú, počúvajú nás oveľa pozornejšie, než si myslíme.
