Občas obrať paradajky, či vypleť burinu v paprike Myslím, že som sestre na roli viac zavadzal ako niečo skutočne urobil. Celkom som sa snažil, ale občas ma lenivosť premohla a s burinou som vykopol aj papriku. Čo mi ale šlo, boli zajace. Staral som sa o vlastný chov. Vymeniť podstielku, denne vodu a krmivo. Chodil som im aj po ďatelinu, volali sme to lucerka a s bratrancom sme si menili samcov, aby “boli malé zajačiky”.
Cez prázdniny sme vstávali skoro, od skorého rána sme boli v záhrade či v poli. Na obed pre nás, deti družstevníkov, doniesli obed. Tete sme do upraveného autobusu podali prázdny obedár a ona nám ho vymenila za plný. Keď bola práca hotová, mohli sme sa ísť kúpať. Bagrovisko, kam chodila naša dedina, bolo asi dva kilometre “po hradskej”.
Presne si pamätám ten pocit aj vône, keď sme už konečne mohli vyraziť a po horúcom asfalte prísť až tam. Sestra nabalila nejaké ovocie a občas ma prinútila vyliezť z vody a niečo zjesť. Domov sme šli až keď prestalo páliť najväčšie slnko. Väčšinou ešte na chvíľu do záhrady. Nakŕmiť všetky zvery a zas von.
Na dedine trávili leto vnučky i vnuci starých mám. Boli tam deti z Bratislavy i z Čiech. Na zastávke, pod obrovským stromom, či v parku alebo v kaštieli. Všade tam sme sa stretávali, tvorili bandy, hrali hry, držali sa za ruky, škriepili sa, udobrovali, padli prvé pusy, bicyklovali a sťažovali sa, že zajtra zas bude treba kopať majoránku.
Že je víkend sme vedeli len podľa toho, že autobus s obedárom neprišiel. Varila sestra a ja som sa tváril, že jem, lebo som sa chcel ísť čim prv kúpať. Robota však nedovoľovala byť na bagrovisku celý deň. Bola žatva a tak sa na dedine nerozlišovala nedeľa od stredy. Obrovské polia bolo treba zožať, paradajkám bolo tiež jedno, že by malo byť voľno, keď prišiel ich čas, bolo ich treba obrať. Ale nespomínam si, že by sa niekto sťažoval alebo frflal. Bolo to proste tak. Prácu striedal odpočinok a naopak.
Dnes je to inak, inak to mali aj naši rodičia a inak to budú mať deti našich detí. Každá doba má svoje klady i zápory. My sme v lete o škole ani nehovorili. Prosto boli prázdniny. Dnešné deti absolvujú kurzy angličtiny, matematická tábory, jazykové pobyty a prípravné kurzy vyššieho vzdelávania. Ráno nejdú do rolí, ale do klimatizovaných budov za vyšším vzdelaním. Občas za odmenu môžu ísť do shopping centier, auparkov a tie šťastnejšie do akvaparkov a na festivaly.
Na španielske paradajky chodia do nákupných centier, jedia taliansku papriku a majoránka je nickname pre čosi úplne iné ako korenie do huriek. Nepochybne budú múdre, asertívne, vzdelané a pripravené do života inak ako sme boli my.
Je to dobre? Zle? Ja neviem. To nám povedia až historici o sto rokov. V každom prípade, leto je tu na to, aby nielen deti, ale každý niečo zažil. Niekedy to môže byť len výnimočný obed, krásne popoludnie trebárs v tom akvaparku alebo nezvyčajný víkend na festivale.
Vo voľnom čase sa venujem deťom, malým umelcom z Komárna. Tento rok sme si povedali, že spravíme v našom meste festival. Skúsime ukázať Slovensku naše mesto, naše kúpaliská, jedlá, ktoré sa tu jedia a umenie - kultúru ako ju robíme my. Presne uprostred prázdnin bude tu u nás festival. Ak máte chuť, príďte sa pozrieť.
Žiť znamená spoznávať nové veci okolo nás. A o tom by malo byť leto a festival u nás.
