Ahojte, moje deťúrence, je jeseň roku 2025. Taký bežný pondelok.
Ondrík, ty si už prvák a učíš sa čítať písmenká, ktoré ti teraz píšem.
A ty, Marínka, si naša včielka v škôlke, múdra a zvedavá, s otázkami, ktoré nás niekedy dostanú do úzkych, ale vždy nás rozosmejú.
Váš svet je plný hier, smiechu, objatí a otázok.
A aj keď sa vám to možno ešte nezdá, práve teraz žijeme chvíle, na ktoré raz budete spomínať.
Lebo aj vy už patríte k nášmu svetu – svetu divadla. A o tom chcem dnes hovoriť.
Naše divadlo.
Veľa času trávime v budove divadla, vy jej hovoríte Matica.
V tej starej budove trávime veľa dní aj nocí.
Tam skúšame, tam sa smejeme, tam sa hádame, tam sa objímame po premiérach, či pred skúškami.
A vy ste súčasťou toho všetkého.
Chodíte do Rebelíčka – nášho detského folklórneho súboru.
Keď skúšame, ste niekde nablízku.
Buď sedíte v hľadisku s babičkou, alebo vás stráži Janka, naša produkčná, alebo Betka ktorá sa s mamičkou stará o naše kroje a kostýmy.
A keď máme predstavenie, ste s nimi niekedy doma a čakáte, kým sa vrátime neskoro v noci.
Obaja ste už boli aj so súborom v zahraničí.
Ondrík, ty vo Francúzsku. Marínka, ty v Poľsku.
Možno si to raz ani nebudete pamätať, ale pre nás to bolo obrovské – vidieť, ako náš súbor nesie slovenskú pesničku či tanec do sveta.
Neviem, kedy si budete tento list čítať.
Možno už vtedy budova Matice nebude existovať.
Možno ju zbúrajú a postavia tam parkovisko, obchod alebo niečo moderné.
A možno tam bude len ticho.
Ale chcem, aby ste vedeli, čo pre nás tá budova znamenala.
Bola to naša druhá rodina. Miesto, kde sme sa smiali aj plakali. Kde vznikli priateľstvá, ktoré prežili všetko.
A kde ste, bez toho aby ste o tom vedeli, vyrastali aj vy.
Odkiaľ to celé prišlo
Ja, váš tatiko, som vyrastal na dedine — tam, kam chodievate k Tamame. Nemali sme veľa peňazí, ale bolo tam niečo oveľa vzácnejšie: láska, blízkosť, rodina. Ľudia si vtedy pomáhali. Keď bolo treba sadiť, všetci prišli. Keď bolo treba zbierať, šli sme zas my k nim. To bolo to skutočné bohatstvo.
A keď som mal pätnásť, objavil som folklórny súbor Dunaj. Tam som prvýkrát zažil, čo znamená mať priateľov, ktorí stoja pri tebe v dobrom aj v zlom. Naučil som sa, že hudba a tanec spájajú viac než akékoľvek slová.
Z tých čias sa zrodil neskôr Dramaťák.
A z Dramaťáku Slovenskí rebeli.
A z Rebelov naše Divadlo Komora.
Všetko to vzniklo z priateľstiev, z lásky a z túžby robiť niečo, čo má zmysel. Nie kvôli peniazom, nie kvôli sláve — ale kvôli ľuďom.
Prečo to robíme
Deti moje, my s mamičkou bojujeme o to, aby naše divadielko prežilo. Je to ťažké. Budova starne, peniaze chýbajú, a niekedy mám pocit, že aj sila odchádza. Ale potom prídu ľudia — smejú sa, ďakujú, objímajú nás po predstavení — a ja si vždy poviem, že to stojí za to. Nie kvôli potlesku.
Kvôli tomu, že na chvíľu môžeme niekoho potešiť. Ukázať mu, že svet vie byť krásny, keď sa v ňom ľudia spoja.
Čo chcem, aby ste si zapamätali
Moje deti, život nebude vždy ľahký.
Niekedy vám svet zoberie chuť.
Niekedy budete unavení, sklamaní, nahnevaní.
Ale prosím, nepúšťajte z rúk ľudí, ktorí stoja pri vás.
Priateľstvá, láska, rodina – to je to, čo vás vždy podrží. Nie peniaze, nie hmotný úspech. To, že máte okolo seba ľudí, ktorí vás majú radi, ktorí vám veria – to je ten skutočný domov.
Majte otvorené srdce.
Pomáhajte, aj keď sa to nevráti.
Usmievajte sa, aj keď sa vám nechce.
A nikdy sa nehanbite za to, že máte radi umenie – že viete snívať, smiať sa, spievať, tancovať.
Lebo to všetko robí život živým.
A keď raz budete čítať tieto riadky, možno už budem starší, možno unavený, ale verím, že keď sa pozriete na staré fotky z Matice,
spomeniete si, že ste tam raz patrili k svetu, kde vládla láska, priateľstvo a smiech.
A to, deti moje, je viac než čokoľvek iné na svete.
S láskou,
váš tatiko ❤️
