Žeby to bolo až tak zlé? Je moja povaha až tak žltá? Zrejme áno a upozornili ma na to deti, čo znamená, že celý dospelý svet, už o tom vie dávno, len mne to zas nik nepovedal. Veď aj tie tieto výčitky sú vlastne len výkrikom môjho ega. Pritom to čo robíme už dávno nieje o mne.
Vymyslel som si muzikál. Vlastne, vymyslel som si, že spravíme muzikál. Veď čo už len na to potrebujeme, dobrý scenár, trochu hudby, trochu sluchu, aby sme mohli spievať, a veľa odvahy, ostatné už domyslím v behu. Keďže Martinu už roky volám Júlia a kedysi som jej sľúbil hru „Romeo a Júlia“ tak námet a scenár je jasný. Detská v krúžku mám väčšinou hudobne vzdelané, a ja mám odvahy dosť, tak kde by mohol nastať problém?
Dnes, keď máme mesiac do premiéry, som si uvedomil, že problém môže nastať všade. A všade aj nastane, resp. bol by nastal, kebyže nemám okolo seba takých ľudí ako mám.
Detská v krúžku na mňa pozerali trochu čudne keď som im oznámil svoju víziu, ale keďže som sa tváril sebavedomo (na to som odborník) brali to ako hotovú vec. O.K. ideme robiť muzikál. Kamarátka Šulka síce trochu protestovala, ale páčil sa jej nápad a namiesto večernej „žúrky“ a sobotného relaxu si sadla a pretvárala môj text do vhodného rytmu. Erich po dvoch hodinách spánku vstal a nahral mi „drum and bass“. Detská niečo skomponovali, niečo naspievali, celé sme to pozliepali a ... wooalaaa....prvá ukážka bola na svete. Jednoduché, nie?
Vlastne vôbec nie. Toto celé, tak krátko napísané, trvalo 10 dní. A je to len jedna skladba. Kde sú ostatné? Kde sú kulisy? Kostýmy a choreografia? Reklama a plagáty, buletin a vstupenky? Ako to ozvučíme, kde a ako to nahráme, kto to nahrá? Kto spraví ďalšie skladby? Kde sú autorské práva na scenár? Kto a ako to osvieti? Ako postavíme balkón? Kto to nafotí a nahrá ukážky? Kto to zaplatí? Toto sú otázky, ktoré som si kládol postupne ako prichádzal problém za problémom.
Vždy sa to nakoniec vyriešilo. Napríklad šaty pre Júliu kúpila moja mama, Heňo - Collavino a Jozef - Jako nám nafotili perfektné fotky. Miro Kantner a Tomáš Brančan nám natočili upútavky. Janka Balašková s Renatou Bugovou a Lacom Klimentom sa postarali o kulisy. Tomáš Baráth mi pomáha kde sa len dá. Firma pre ktorú pracujem na čele s Darinou to celé zastrešuje. Marek s Lacom súrodenci so sluchom a citom nahrali skvelú gitaru. Pišta Zábojník vytvoril perfektný kríž. Ildikó nám pomohla s výzdobou. Miro Beníček, chalani zo Sealu a Igor Kraslan mi pomohli zo stránkou. Andrejka Mihinová nás „šíri“ v mediách. Alan už pár nocí nespal a ešte si moc nepospí, aby vytvoril dokonalú hudbu. Nesmiem zabudnúť na moju sestru, ktorá pomáha vždy keď sa to len trochu dá. Igor to má asi najťažšie, lebo žiadny muzikál nerobí a ani nechcel, ale keďže býva so mnou musí to všetko trpieť. (Často krát som voči tým ľuďom zlý, nepríjemný do telefónu a pritom bez nich by som vlastne nedokázal nič. Sestre som karimatku kupoval dva týždne, nakoniec ju Mišo kúpil. To je tá moja povaha – žltý narcis. Ale niekde v hĺbke duše si to uvedomujem a pokúšam sa to riešiť. )
Všetko sa nakoniec zatiaľ vyriešilo a verím, že sa aj vyrieši. Ale nikdy nie samo, zakaždým detailom v našom projekte je človek. Človek s dušou, ktorá uverila myšlienke, že muzikál spravíme aj bez obrovského finančného zázemia. Ako Misha, ktorá nám pomohla so skladbou, naspievala ju, aby mohla naša Apolett ísť podľa nej. Tak ako Misha, tak všetci, a to som nevymenoval všetkých, to robia vlastne len kvôli myšlienke projektu. Nie preto, že chceme svetu niečo dokázať, ale preto aby sme ukázali, že svet sa netočí len okolo peňazí a politiky. Že študentov zaujíma aj niečo iné ako film, drogy, porno a smsky. Svet sú ľudia, ľudské duše a svet ešte stále má tú najdôležitejšiu vec. Lásku. Vo chvíli, keď sa niekto rozhodne, že niečo vie a chce to svetu ukázať nepotrebuje milióny, potrebuje len chcieť. Našťastie takých ľudí som stretol už dávno a sú mojimi priateľmi. Stretávam aj nových, vďaka muzikálu, a verím, že budú mojimi priateľmi.
Chcem im všetkým poďakovať, hoci ešte niesme ani zďaleka na konci. To najťažšie nás ešte len čaká. Dokončiť a predviesť naše dielo. Náš muzikál Romeo a Júlia, ako to vidíme my“ Vôbec neviem, ani len netuším, ako to nakoniec dopadne. Ale aj keby to dopadlo úplne najhoršie a ľudia by nám cez prestávku odišli, už teraz viem, že robíme dobrú vec. Proste robíme niečo, čo nás teší a výsledok má potešiť ľudskú dušu. A keby aj ľudia cez tú prestávku nakoniec odišli, my sme spravili všetko, ako najlepšie vieme a dokážeme. Bez nároku na odmenu, proste len tak, lebo sme práve toto chceli. A viete čo? Ja tu prestávku radšej zruším. Každého z nás to stálo príliš veľa hodín práce nato aby si ľudia len tak mirnix-dirnix odchádzali. Tak vážení 27. apríla ideme von...a bez prestávky! www.romeoajulia.sk
A aby som ja narcis zas nezabudol, všetkým čo ste si tu našli meno alebo len tušenie že je to o vás, ĎAKUJEM...
PS“ Najväčšia vďaka patrí deťom z krúžku za to, že sú so mnou na jednej lodi, ktorá má neistú a neskúsenú posádku, ale o to jasnejší cieľ.
Robina, Lucy, Júlia, Iza a vôbec všetci... ďakujem, že ste mi nedovoľujete z tej lode skočiť. .
