Veď len hlavný vchod ma dvier dvojo. Keď ich prekonáte, ešte treba vojsť tam, kde Dramaťák prebieha. Veľa sme toho prenajali, lebo tým držíme pri živote našu budovu, naše divadielko. Takže možností, ktoré dvere to treba otvoriť, už mnoho nie je. Najčastejšie tie do sály. My nemáme šatne, takže poslúžia sedadlá pre divákov. Ale niekedy sme aj v zrkadlovke. To potom treba prekonať aj schody a zasa tie dvere. Ale to dáte. Naozaj. Už mnohým sa to podarilo. Ešte ich dvesto nie je, ale blízko už sme.
A čo sa stane potom? No potom treba chvíľku vydržať, ba možno aj čosi sa naučiť, ale hlavne treba chcieť. A čosi vo vašom svete sa pohne. Čosi sa stane. Čo si sa možno zmení a veľa vecí do seba zapadne. Možno aj nie. To neviem. A nebudeme vedieť, kým neskúsime.
Odpustite ten prazvláštny úvod. Veľmi by som chcel vedieť zodpovedať na otázku, ako v Dramaťáku, či v Rebeloch dosiahnuť to, čo sme dosiahli my. A teraz nemyslím na svetskú slávu - poľnú trávu.
V skutočnosti slávni naozaj nie sme. Za tabuľou Hurbanovo o nás tuší len … no dobre, do 50-60 autobusov by všetci vošli…
Ide mi skôr o to podstatné. O priateľstvá tak silné, že niektoré to už sú zväzky aj manželské. A už aj pár detí prišlo na svet, lebo ich rodičia sa zaľúbili do divadla a aj do spoluherca…. a áno, aj mali normálne sex… prepáčte. Už som potreboval odsladiť trochu tú romantiku.
Tak takto. Dramaťák i Rebeli mávajú raz ročne konkurz, ale dostať sa k nám dá aj inak. Dôležité je najmä chcieť, veriť si a mať vôľu obetovať to najcennejšie. Čas. A potom je jedno, koľko máš rokov, aké nosíš tenisky, či akú počúvaš hudbu.
Povieme si ale pár príkladov.
Asi najčastejšie, teda najviac ľudí prišlo konkurzom. Najvýraznejší sú tí, čo prišli ako deti, cez Rebelíčka. Ono, viem, že to nie je spravodlivé, ale k hlavnej postave na javisku je v zásade viac ciest. Niečim zaujmeš a začne sa okolo Teba písať scenár, máš brutálny spev a odvahu a začne sa okolo Teba písať pieseň, máš obrovské odhodlanie, vôľu a presvedčíš Broňu a tá povie mne.
Alebo potom tá najkrajšia a najfunkčnejšia. Drieš, makáš na sebe, počúvaš, neflákaš sa, veríš a chceš.
Poviem vám príbeh Lulu. Teda Moniky Leczkésiovej. Usporiadali sme súťaž v speve a ja som sa ocitol v porote. Prišlo pár desiatok ľudí. Veľa z nich bolo naozaj šikovných. Rozdali sme ceny, pochválili a poďakovali učiteľom. Mimo iné sa tam objavila veľmi plachá blondínka s neuveriteľne pevným hlasom peknej farby s krásnou intonáciou.
Myslím, že prvé miesto jej ušlo o vlások. Už si nepamätám presne. To ale nebolo nijak dôležité.
Oslovil som ju. Neviem s určitosťou povedať čo, ale niečo medzi nebom a zemou ma poslalo za ňou s ponukou. Začal som vysvetľovať (s falošnou skromnosťou), že “tu máme také divadielko …”, a čakal som, že ma pozná, zastaví a začne ospevovať Dramaťák a Rebelov. Bola to chyba. V živote o nás nepočula. Žije totiž v Kolárove.
“Aha, no dobre, to nie je dôležité. Premysli si, či by si nechcela svoj talent zužitkovať aj na javisku. Veľa Ťa vieme naučit, vyskúšaš si divadlo, moja manželka Julka Ťa vela v speve vie naučiť…,” snažil som sa pôsobiť profesionálne a naozaj ju nadchnúť.
Veľa mi toho nepovedala, len ma skúmala hlbokými a nedôverčími očami. Už neviem presne, koľko času prešlo, ale zrazu sa u mňa v kancelárii zjavilo pekné blonďaté dievčatko vstupujúce do puberty. Jej o niečo staršia len tmavovlasá kópia sa mi predstavila ako jej mama. Vraj teda chce vedieť viac o tom divadielku, lebo malá by to chcela skúsiť, len je hrozná trémistka….
Skrátim to… Lulu začala spievať v Rebeloch. Netrvalo dlho a pridala sa aj jej mama, voláme ju Mama Lulu. Ak ste boli niekedy na našom predstavení a museli ste si utierať oči plné sĺz a nebolo to Julkiným a Peťovým spevom, bolo to tou nádhernou vysokou blondínkou skrývajúcou sa v dave speváčok.
https://www.youtube.com/shorts/BYgYOreGuB8
Ak by nebolo kovidu, s Lulu by som spravil jednu z najväčších hviezd Dramaťáku. Takto je “len” hviezdou speváckej zložky Rebelov. Avšak, nie to je tým najsilnejším momentom v tomto mikropríbehu.
Lulu v Rebeloch našla samú seba, na nej je priam zhmotnene vidieť ako šťastná je v obklopení pocitom niekde medzi láskou a priateľstvom, ktoré vznikli počas skúšok, sústredení a predstavení. Ona a jej rovesníci, či skôr okruh priateľov, hovoria o Rebeloch ako o druhej rodine. A presne tak to aj je. Jasné, že má kamarátov aj mimo tejto skupiny ľudí, a určite by dokázala nadviazať priateľstvá, aj keby nedošlo k nášmu stretnutie. Avšak tu sa stalo niečo, čo by ste museli zažiť, aby ste pochopili veľkosť a význam toho fenoménu.
Začal pred dvadsiatimi rokmi a spojil už stovky ľudí, oslovil desiatky tisíc divákov. Na našich doskách, ktoré tvoria náš svet, hráme vymyslené role a príbehy, ktoré sa len opierajú o realitu. Ale vzťahy medzi nami, putá medzi nami, láska medzi nami, hraná nie je. Je skutočná. A v tom je veľkoleposť a sila toho, čo robíme. Lulu je len jedna, ale podobných príbehov a ľudí, ktorí raz zmenia svet, Dramaťák už stretol skoro 200.
