Nurofen ani kávu som doma nemal, tak som otvoril chladničku a po stoprvý krát som rozmýšľal, prečo tie dvere vlastne otváram. Obsah svojej chladničky poznám spamäti: Kečup, šampanské (už od silvestra), nejaký bledomodrý „chlast“, dva cesnaky a mrkva s ktorou mám už takmer príbuzenský vzťah. Tento zlozvyk otvárania chladničky mám asi ešte z čias keď som nežil sám. Už je to pekných pár mesiacov čo si pri každom otvorení tých magických bielych dverí poviem: „Asi by som mal ísť nakúpiť!“ Občas síce chladničku doplním o nejaké to pivo, najme pred piatkom, ale bežné potraviny, ako mlieko, maslo, syr by moja chladnička už asi nespoznala. Dal som aspoň psíkom granule a odolal nutkaniu ochutnať tie zaujímavo voňajúce guľaté veci.
Uvažoval som čo s načatou sobotou, práce by bolo dosť, ale chcel som si konečne oddýchnuť. Vtedy som si spomenul, že kamarát Erich sa zúčastňuje nejakých maďarských slávností a pri tej príležitosti súťažne varí guláš. Ísť na prezentáciu maďarského dedinského folklóru sa mi práve nechcelo, ale zas je to skvelá príležitosť vidieť priateľa. Zavolal som teda Richardovi či nejde, ale bol unavený z rybárskych pretekov. Čo je podľa mňa dosť slabá výhovorka, keďže tam len sedí a čumí do vody. J A mimo to, nič nechytil... ale nebonzujem...
Našťastie kamarátka Mirka sa ku mne pridala, tak sme vyrazili s vidinou, že pozrieme Ericha, ochutnáme guláš a ideme späť. Veď čo by robila lúčničiarka a matičiar na maďarských slávnostiach!
Pochodil som Východnú, Detvu, Terchovú, čo sú perfektné folklórne akcie. Bol som presvedčený, že tu v Martovciach stretnem tak zo 10 stánkov (kde budú šikmooký predavači z Komárňanskej tržnice predávať kalkulačky za 100,- Sk), dva výčapné pulty, a narýchlo „zbuchnuté“ pódium, kde sa predvedú miestne tety v dedinských krojoch. Proste nič dobré som od toho nečakal. Ako to už býva, skutočnosť bola úplne iná. O niečo horšia. Auto, čerstvo umyté, som zaparkoval vedľa prenosného WC, u prostred poľa, kde končila dedina a začínali kolotoče. Teda kolotoče..., pôvodne tak pred 20timi rokmi to asi boli kolotoče, teraz to boli tri hrkálky, okolo ktorých bolo nebezpečné čo i len prejsť.
Tváril som sa, že mi vôbec nevadí, že parkovací ujo, a teta toaletárka mi nerozumie ani slovo. Uisťoval Mirku, či skôr sám seba, že len pozdravíme Ericha a ideme preč. Našli sme ho pomerne rýchlo, s úsmevom na tvári miešal guláš a mal očividnú radosť, že nás vidí. Hneď nám popredstavoval všetkých svojich príbuzných, ktorých tam teda bolo neúrekom. Po x-tom podaní ruky som prestal uvažovať nad tým, aký je to príbuzenský pomer, keď je niekto maminho otca, staršieho brata vnuk, a radšej som uvažoval prečo sú všetci takí veselí. Pripísal som to tomu, že sa dávnejšie nevideli, a že Erich varí skvelý guláš. Skutočne, pod „double altánkom“ (tak ho nazval Erichov otec) vládla veľmi príjemná rodinná atmosféra.
Do tejto pohody vstúpil vysoký muž, spolu so svojou manželkou a troma deťmi. Všetci sa sním zvítali, niektorý podaním ruky, iný podaním „domácej“. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby všetci nezačali hovoriť anglicky. Možno sa vám to nezdá nezvyčajné, ale predstavte si že sedíte 20 km za Komárnom, v čisto maďarskej dedinke, vlastne v poli za dedinkou, kde je vás Slovákov asi 5 a pol a z ničoho nič počujete, občas čistú, občas lámavú angličtinu. V tej chvíli dosť absurdná situácia.
Erich mi vysvetlil, že vysoký muž je „veľké zviera“ z pivovaru. Inými slovami riaditeľ Hurbanovského pivovaru pochádzajúci z Holandska. Očakával by som, že atmosféra bude napätá, veď všetci tam boli jeho podriadený. Bolo to práve naopak, zapadol do atmosféry a po pár pohárikoch prijal pozvanie stať sa členom komisie posudzujúcej najlepší guláš.
Erich medzitým vyzval Mirku do tanca, pred pódium, kde práve vystupoval akýsi mládežnícky maďarský súbor. Boli jediný čo tancovali, čo ocenili diváci tým, že sa namiesto na predstavenie pozerali na nich. Podotýkam, že obaja sú takmer profesionáli, síce v slovenskom ale vo folklóre. Trochu ma štvalo, že ja nemám dosť guráže takto sa predvádzať, tak som aspoň zaujal pózu fotografa.
Už sme tam boli vyše dve hodiny a na moje prekvapenie, sme sa celkom fajn bavili. Dokonca sme vzali holandské deti na kolotoče. Malá Sophy sa ihneď zaľúbila do Ericha a musím povedať že aj on do nej. Vekový rozdiel nehral rolu, hoci Sophy má len tri roky, jazyková bariéra tiež nevznikla, lebo vedela po anglicky základné slovíčka, ako Yes a No. Na lietajúce slony sa vypýtala posunkami a bola tak šarmantná, že sme neodolali. Dokonca ani ja. Napriek tomu, že kolotoč bol vypodložený tehličkami a rôznymi papekmi, smelo som do toho monštra nastúpil. Uvažoval som čo bude skôr, či zrútenie kolotoča, alebo sa pred pol hodinou zjedený guláš pôjde pozrieť von a bolo mi to celkom fuk. Dobre som sa bavil a zdá sa, že aj všetci naokolo. Dokonca sa nám podarilo aj vystreliť ružu, trafil Erich a dokonca aj ja.
O niečo neskôr sa k nám pridal aj Richard, zrejme už oddýchnutý si snami zahádzal umelohmotnú pokrývku. Neviem či to bola ozajstná pokrývka, alebo bola naozaj určená na hádzanie, ale bola to sranda. Hlavne po tom ako Richard stúpil do toho čo tam nechali kone.
Medzitým všetkým prebiehalo vyhodnotenie najlepšieho guláša. Komisia zložená z rôznych starostov a riaditeľov začala obchádzať jednotlivé altánky a chutnať guláš. Nebola to ľahká úloha, lebo súťažiacich bolo asi tucet a každý niečo nalial. Nehovoriac o tom, že komisia sa posiľňovala už predtým. Pri každom stánku teda prečistili ústa „domácou“ a po ochutnaní gulášu na mastný papier napísali záhadné čísla. Keď obišli všetkých, neistým krokom sa odobrali hodnotiť. Predsedu komisie podopreli dvaja zástupcovia a on s blaženým úsmevom na tvári vyhlásil víťazov. Erich skončil na peknom štvrtom mieste, ale ako podotkol jeho otec, je jedno že nevyhral“ „...hlavne že má chlapec niečo v hlave a priateľov okolo seba.“
Blížil sa večer, a sním aj hlavný program týchto slávností. Chceli sme sa ísť pozrieť, ba dokonca sme zaplatili aj vstupné. Začal však tým, že nemenovaný člen vlády mal srdcervúci prejav, aspoň myslím že bol srdcervúci, bol po maďarsky, takže neviem. Vďaka nemu sme si ale uvedomili, že hlavný program máme dávno za sebou. Spoznali sme Erichových rodičov a double altánok príbuzných, s rozkošnou Holanďankou strávili pár chvíľ na kolotočoch. Richard stúpil do ... (vlastne sa splnilo to čo sa hovorí... mal šťastie, keď neskôr zostrelil Mirke žuvačku a ona mu za to dala sladkú pusu.)
Strávili sme trochu zvláštne popoludnie, trochu rodinné, trochu exotické ale hlavne priateľské. Na kolotoči som sedel naposledy keď som mal 14 rokov a nikdy by ma nenapadlo, že budem v dvadsiatich siedmych na polorozpadnutom kolotoči s malými Holanďanmi, lúčničiarkou, dvoma špičkovými managermi. Ale bolo to fajn. A myslím, že o to šlo aj organizátorom. Rád prídem zase o rok. Som zvedavý s kým pôjdem na kolotoči a akou rečou budeme hovoriť, dúfam že tam stretnem aj vás. Apropo, ružová kačička je už moja.
