Pamätám si ten pocit, keď som prvý raz klikol na tlačidlo „generuj“. Vtedy som ešte nevedel, že sa začínam deliť o niečo, čo bolo dlhé roky výhradne moje. Scenáre, texty piesní, dejové línie... to všetko bola vždy moja autorská práca, moje vnútorné svety pretavené do divadla. A zrazu... mám spoluscenáristu. Ktorý nie je človek.
25. apríla budeme mať premiéru nášho najnovšieho muzikálu Esther a Salome. Je to silný príbeh o dvoch výnimočných ženách – jedna z nich starozákonná kráľovná, druhá novozákonná tanečnica, no obe spája odvaha, viera a dramatický osud. A teraz, keď už sú piesne skoro hotové, choreografie sa skúšajú, scény stavajú – môžem priznať, že spoluautorom tohto diela je umelá inteligencia.
Áno, naozaj.
Skúšal som to najprv zo zvedavosti. Napíše mi AI dialóg? Skúsim. Napíše mi text piesne? Prekvapivo áno. Dokáže pochopiť emóciu, myšlienku, dej? Na moje veľké prekvapenie – áno. Dnes je viac než polovica dialógov a textov piesní v našom muzikáli napísaná práve ňou. Niektoré som musel doupraviť, niektoré vznikli zo spoločného dialógu medzi mnou a „ňou“ – ale niektoré (a to sám nechápem) som nechal úplne bez zmeny. Napríklad veľkolepý záver, kde zaznie oslava viery, národa a lásky – ten ostal tak, ako ho AI napísala. Bez jedného jediného zásahu.
A pritom ja sám som silný lokálpatriot, človek, ktorý miluje tento kraj, toto mesto, tento jazyk. Ale umelej inteligencii neprekážajú konotácie, ktoré my už roky riešime – nevníma slová ako „národ“ či „vlasť“ s ťaživým historickým bremenom. Píše čistý, silný text. A niekedy to, čo jej „nevnímanie“ vytvorí, má väčšiu silu ako naše obavy.
Bál som sa, ako to prijmú dievčatá. Talentované, krásne, odvážne. Či ich nevystraším, či nebudú skeptické. Preto som to dlho nikomu nepovedal. Chcel som, aby sa k dielu správali rovnako ako vždy – aby doň dali srdce. A ony ho tam dali. Dnes, keď je dielko temer hotové, im to poviem: „Viete, toto celé som nerobil sám.“
Trochu sa bojím, čo povedia... Inak, odkedy uvažujem nad tým, ako im to oznámim, je vo mne zvláštny pocit. Zrazu nie som scenárista, ale spoluscenárista. A môj partner nemá telo, nemá hlas, nemá dušu. Ale možno práve preto mohol tak presne pomenovať to, čo sa v duši dotýka nášho Ja.
Neviem, ako to diváci prijmú. Možno budú nadšení. Možno skeptickí. Možno to odmietnu, možno objímu. Ale viem, že sme sa pokúsili o niečo nové. A ak to bude fungovať, bude to krásny začiatok. A ak nie – tak sme aspoň niečo skúšali, tvorili, snívali.
A nie je to to, kvôli čomu robíme divadlo?
Jozef - spoluscenárista s niekým, kto nevie potriasť rukou – ale vie písať.
