Prvé fotky z nášho predstavenia vyvolali na sociálnych sieťach nečakanú reakciu – niektorí v nich videli symboliku vojnového konfliktu na Ukrajine. To, samozrejme, nebolo naším zámerom. Náš príbeh je o hľadaní viery, odvahy a pravdy, nie o rozdeľovaní. Dramaťák bol vždy o spájaní ľudí cez umenie, a rovnako to platí aj pre náš muzikál Esther a Salome.
Dramaťák. Slovo, ktoré v sebe nesie celý svet. Pre mnohých len bežné pomenovanie, pre mňa osudové miesto, kde sa pretínajú cesty ľudí, ktorých som nikdy nechcel stratiť. Dramaťák mi dal priateľov, ktorí tvoria moju každodennosť, ale hlavne mi dal rodinu. Manželku, ktorá ma najprv vôbec nemala rada. Až neskôr sa naše cesty osudovo prepojili. Naše deti už nie sú jediné, ktoré by možno nikdy neboli, nebyť toho, že Dramaťák ukazuje, čo znamená skutočne veriť v príbehy. Veriť v seba samého a v silu lásky okolo nás. Niektoré jeho časti sa dnes nazývajú Rebeli alebo Komora, ale v jadre je to stále to isté - domov, v ktorom vznikajú sny a menia sa na skutočnosť.
Keď hrozilo, že Dramaťák skončí, pocítil som strach, aký prichádza len vtedy, keď človek vidí, ako sa pred ním rúca svet, ktorý pomáhal budovať. Vedel som, že nemôžem dopustiť, aby sa to stalo. Bol som pripravený obetovať všetko, čo nebolo nevyhnutné pre moju rodinu, aby som zachoval to, čo bolo pre mňa posvätné – našu komunitu, naše spoločenstvo, našu spoločnú cestu. Nebola to len materiálna obeta, ale niečo omnoho hlbšie. Niečo, čo sa nedá vyjadriť slovami. Niečo, čo človek musí cítiť.
Už niekoľko mesiacov vzniká nový Dramaťák. A ja viem, že to najdôležitejšie, čo im môžem dať, je príbeh. Silný príbeh, ktorý ich pohltí, prenesie do iného sveta a zároveň im umožní spoznať samých seba. Po troch neúspešných pokusoch nájsť správnu tému som sa obrátil k tomu, čo je najsilnejšie. Kniha kníh, ktorá prežila stáročia, aby nám rozprávala príbehy o odvahe, zrade, viere a láske. A vtedy to začalo fungovať. Zrazu sa v pohyboch, speve a tanci objavilo niečo, čo nebolo viditeľné na prvý pohľad, ale bolo tam. Bolo to cítiť v pohľadoch, v malých gestách, v emóciách, ktoré sa vynárali neplánovane, ale úplne prirodzene.
A potom sa to stalo. Dievča, ktoré si verilo len málo, podalo výkon, ktorý presahoval hranice toho, čo tvorí umenie. A nebolo sama. Po nej ďalšia a ďalšia, a ja verím, že už onedlho ich bude dvadsaťpäť. Držia sa navzájom a spoločne dvíhajú jeden druhého. Som presvedčený o tom, že toto je správna cesta. Nie všetky sa budú umeniu venovať aj ďalej. Nie všetkých sa to tak silne dotkne. Ale spoločne sme pri tom, keď každý z nich má šancu zažiť niečo, čo mu dokáže, že pri troche snahy je schopný posunúť svoje hranice. Zažiť úspech vydobytý drinou. Dokázať niečo sám, s pomocou priateľov, bez postrkovania mamy a otca. Zažiť niečo, čo si vydobyje vlastným úsilím. Viem, že tomuto príbehu musím dať silu, ktorú si zaslúži. Nie som to len ja, choreografka, moja manželka, hudobný producent, naša produkčná... Je to oveľa viac ľudí, ktorí po nociach stavajú kulisy, pomáhajú šiť kostýmy, robia grafiku webu, pomáhajú s hraním... odovzdávajú už viac ako 20-ročnú myšlienku Dramaťáku, ako ho tvoríme my. Každý detail má svoj význam.
Esther a Salome. Dve ženy, dve cesty, dve odlišné duše, ktoré spája jedno – osud. Spojili sme tieto príbehy do jedného celku a zasadili ich do starovekej Perzie. Chceli sme zachytiť ich svet aj cez farby – čierna pre židovský národ, ktorý napriek útrapám stále veril v budúcnosť, zlato pre Peržanov, ktorí žili v ilúzii svojej vlastnej moci, a modrá pre Vyvolenú, ktorá nesie posolstvo viery a nádeje. Keď sa objavili prvé fotky z našej inscenácie, sociálne siete sa pokúsili urobiť to, čo robia najlepšie – rozdeľovať. Niektorí vnímali len farby, nie posolstvo, ktoré za nimi stálo. Ale Dramaťák nikdy nerozdeľoval. Rebeli nikdy nerozdeľovali. A ani tento príbeh to nerobí.
Dajte nášmu príbehu šancu. Nehľadajte rozdiely, ale počúvajte, čo vám chceme povedať. Možno v ňom nájdete niečo, čo ste ani nevedeli, že hľadáte. Lebo tento príbeh nie je len náš. Je nás všetkých.
