Celý svoj divadelný život – ak to tak môžem nazvať – sa pokúšam pomenovať jeden jediný fenomén. Nie dejiny, nie hrdinov, nie víťazstvá ani tragédie. Niečo oveľa jemnejšie. Niečo, čo sa nestane nahlas, ale človeka to prevráti naruby. Je to ten zvláštny stav duše, keď sa človek pokúša odpútať od rodičov.
Hovoríme mu puberta – ale to slovo je príliš malé na ten veľký otras. Bolela našich rodičov, bolí nás, bude bolieť naše deti. A predsa možno práve ona, tá bolesť, je tou silou, ktorá z nás robí samostatné bytosti. Možno je to len evolúcia – možno zázrak.
Prečo to tak bolí? Prečo to niekedy až ubližuje? Neviem.
Ale viem, že za 21 rokov, čo hľadám slová na javisku, som to ešte nikdy nepovedal krajšie než teraz. A nie je to moja zásluha.
Môj text sa dostal do rúk niekomu mladšiemu o celú generáciu – Adamovi. Nášmu perkusionistovi. Synovi môjho priateľa Tibora Halásza. Synovcovi Roberta Halásza.
Adam sa pustil do komponovania skladby pre dievča, ktoré má rád. Pre Lucku – skromnú, tichú, krásnu. Dievča, ktoré je súčasťou všetkých troch našich súborov. Niekedy máte pocit, že niekto prišiel do vášho života, aby vytvoril akési spojenie, ktoré nasmeruje vás aj jeho. Potom sa stane takou silnou vašou súčasťou, že sa bojíte, že keď príde rozchod vašich ciest, bude to bolieť až prisilno.
Už som to niekoľkokrát zažil a stránim sa púšťať si do života ľudí, ktorí tú krásnu bolesť v sebe nesú. S Luckou a jej energiou sa to nedalo. Nedalo sa nevpustiť ju k prepojeniu duší. Ak by moja manželka nebola mladšia a všimla si ma v čase spoločného dospievania, Lucka by mohla byť našim dieťaťom. Našťastie nie je – a tak s ňou zažívame len to krásne, čo vzniká v čase dospievania.
Definitívny tvar tej skladbe nedal Adam. Dala ho vlastne moja žena. So svojím orchestrom. Tak ako to vie iba ona – z niečoho tak jemného vytvoriť niečo tak nezabudnuteľné. Ale najväčšiu zásluhu nesie práve Adamova schopnosť presne vystihnúť hudbou podstatu slov a ich odkazu.
A potom... zaznela. Po prvý raz.
Na Ujcov MiniFeste. Nie v divadle, nie na festivale s kamerami. Ale doma. Doslova. Za domom mojich rodičov. Na tom kúsku zeme, kde môj otec celý život drel, aby sme sa raz mali lepšie. Len pár metrov odtiaľ, kde sa skončila jeho životná púť.
Nie je to dokonalá nahrávka. Ale bol to dokonalý okamih.
Pre väčšinu z tých, čo tam boli, to bol len ďalší krásny moment leta. Jeden z mnohých. Večer, keď zaznela hudba, slnko sa skláňalo a deti jedli nanuky. Ale pre mňa... to bol vrchol.
Vrchol dieťaťa vo mne, ktoré tam zrazu znova stálo – po rokoch – a počúvalo, čo dokázali ďalšie generácie. Ale aj vrchol otca vo mne, ktorý sa už sedem rokov potáca svetom rodičovstva. Ktorý robí chyby. Ktorý by to možno už dávno vzdal – nebyť ženy, ktorú miluje.
A aj keď každý deň zlyhávam, aj keď mám pocit, že v tej úlohe otca som stále len žiak – viem, že nič krajšie v živote som nezažil. A bolo by ťažké vymenovať všetkých, ktorí pri mne stoja a ktorým vďačím za to, že som to ešte – s umením a so všetkým, čo k tomu v našom meste patrí – nevzdal. Pre tieto štyri minúty to celé stálo.
