Nenávidieť ju je teda, naozaj, ľahké. Stačí nevedieť, nevidieť.
Ja mám k nej ale trochu iný postoj. Nezmenil sa od mojich štrnástich. Mám štyridsaťdva. A žijem v Komárne. Kvôli Matici som dokonca dostal po papuli. Kvôli Matici a neonacistom ma chvíľu strážili policajti. Kvôli Matici mi vyškrabali na auto, že som “buta Slovák”. Paradoxne, týždeň po oprave laku, mi na tie isté dvere kvôli ŠPZtke (v Žiline na hotelovom parkovisku) vyškrabali, že som poje.aný Maďar. A to ani len maďarsky nehovorím… Čo je vlastne moja škoda.
Nenávidieť je jednoduché. Stačí sa zamerať na to zlé.
Istý pán Slota o mne kedysi do médií povedal, že som debil, na ktorom nezáleží. (Neviem, či si toho pána ešte pamätáte.) Povedal som mu totiž, že budova Matice v Komárne nie je miesto, kde mu dovolím robiť si kampaň na svoju stranu. Jeho pravá ruka, akýsi Danko, (neskôr kapitán, potom zas nie) sa mi po roku ospravedlnil. Keď som podobnú kampaň zas nedovolil jemu, tak mi dal sľub. A neobvykle, na politika, ho aj dodržal. Nášmu divadielku neprešiel cez žiadny grant Ministerstva kultúry ani jeden projekt, ani euro, vlastne ani cent. Ale možno to je len hlúpa náhoda. Možno vôbec o politiku nešlo. Šlo len o nenávisť.
Nenávidieť je jednoduché. Maticu, dnes, zvlášť. Ja k nej mám ale iný postoj. Pre mňa je Matica slovenská predovšetkým budova v centre mesta, kam od svojich štrnástich rokov chodím za kultúrou.
Tu som prvýkrát stál na doskách, ktoré znamenajú svet. Tu niekde začal príbeh Dramaťáku. Súboru, ktorý tvorí podstatnú časť môjho života. A nielen toho môjho.
Posledných šestnásť rokov o túto budovu bojujeme, o jej existenciu. Jej majiteľom je MS. Najstaršia kultúrna inštitúcia nášho štátu.
Áno, jej financovanie (budovy) je strašne ťažké, lebo pracovísk ako je to naše, je mnoho. A ktoré by ste vybrali na úkor ktorého. Má väčší význam folklórny súborík v Košiciach, v Martine alebo v Komárne?
Ktorej mamičke poviete, že nemá kam priviesť dieťa? Áno, ani o jednom súbore nebudete počuť v hlavných správach, lebo úspechy detí a vo folklóre sú nezaujímavé. Ale spýtajte sa Lúčničiarov, spýtajte sa SĽUKárov, kde začínali?
Ak si myslíte, že teraz idem obhajovať Maticu a jej funkcionárov, mýlite sa. Neprináleží mi to, a aj tak by mňa nikto nevypočul. Som len smiešny divadelník z malého mesta, ktorý „tam hore” nikoho nezaujíma. O funkciu vo výbore alebo vedení tejto inštitúcie som záujem nikdy nemal a ani mať nebudem. Funkcionárom a politikom nerozumiem.
Chcem len vysvetliť, prečo obhajujem inštitúciu, ktorú je teraz moderné nenávidieť.
Pre mňa Matica slovenská znamená ľudí. Deti, dospelých, divákov, nadšencov, kritikov, ale predovšetkým priateľov. Začínali sme dvanásti a dnes je nás viac ako sto aktívnych členov v dvoch súboroch.
Minulý rok sme s nimi spravili 41 predstavení a v drvivej väčšine pred vypredaným hľadiskom. Našli sme formát, ktorý prilákal do divadla ľudí aj mládež. Robíme muzikály.
Ani jedno z našich predstavení nebolo podporené ministerstvom kultúry. Ani jedno. Nevadí, zvládli sme to.
Mnoho ľudí teraz kričí po stopnutí financií pre Maticu slovenskú. Pani ministerka hovorí o revízií financií. A má na to právo.
Lenže. Prežijeme my, ak neprežije majiteľ budovy? Sotva.
Ja viem, že nie sme sami a mnoho pracovísk a skvelých pracovísk na Slovensku prestane existovať. Čím sa možno ohrozí, ak nie úplne stratí, podhubie napríklad pre folklór, recitácie a regionálnu kultúru alebo pre kultúru zvlášť. Aspoň u nás celkom určite.
Tú si ale bežný človek moc nevšimne. Ale spýtajte sa hercov v národnom, kde AKO DETI ZÍSKALI LÁSKU K UMENIU. Matica slovenská a jej členovia budú častá odpoveď.
Ale áno, veľké projekty robíme len my… a potom je tu ten nešťastný poklad a nešťastné videoprojekty minulých vedení.… Porobilo sa veľa chýb. (Ale spravili sme ich my? Spravil ich Dramaťák alebo Rebeli?)
Toto nie je moja agenda, to mi môže byť a aj je len ľúto. Tak ako mi je hrozne ľúto, kam to dopracovala MS. S tým však ja nič nespravím.
Mojou úlohou je ale teraz bojovať o Komárno. O budovu, v ktorej viac ako stovka ľudí nechala za pätnásť rokov nie len pot a slzy, ale ohromnú časť svojej duše a svojho srdca.
O čo mi vlastne ide?
O to, aby sme nenávisťou nezničili niečo, čo nám bude chýbať. A už to nevrátime späť.
Nenávisť je dnes moderná. Ale príďte sa, prosím, pozrieť na naše predstavenie. Potom súďte, či má alebo nemá zmysel naša práca.
Keď sa nedozviete nič iné, tak to, že v Komárne sú ľudia, ktorí úprimne a radi robia to, na čo štát nemá čas, chuť ani peniaze. Venujú sa tomu, aby mládež mala spomienky na svoju krajinu, na svoju vlasť. A nie je toto úloha práve Matice slovenskej?
Po premiére minulý týždeň som povedal, a dnes to je aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým:
" …deti sú jediné, čo môže tento náš svet zachrániť. Aby toho ale boli schopné, musia mať nastavené hodnoty. Musia rozoznať dobro od zla, musia vedieť, že úspech na nich čaká len vďaka úsiliu.
To je dôvod, prečo robím divadlo. O tom sú naše predstavenia
Nemám síl ani možnosť zachrániť deti pred hladom v Afrike. Dokonca ani vytvoriť stovky miest na Slovensku. Môžem len vytvoriť zážitky a vďaka divákom z nich spraviť nezabudnuteľné.
O tom je Dramaťák a o tom sú Rebeli. Rastú v nich úžasní ľudia. Ľudia, ktorí raz zmenia svet a snáď nezabudnú, odkiaľ sú a na akú cestu sme ich nasmerovali."
Dá sa to len vďaka tomu, že tu v Komárne máme budovu divadla. Patrí Matici slovenskej, tá má dnes problém. S ňou ho máme aj my. Lenže nenávisť nikomu nijak nepomôže.
Matica nie je poklad, Matica nie sú politici, Matica nie je inštitúcia so sídlom v Martine. Matica slovenská sú predovšetkým ľudia. Vypočujte si ich a potom súďte.
