„Samozrejme a ako?" kričím cez okienko a priam cítim ako ma oblieva studený pot hanby. „Stačí, keď mi zatrúbite, že je zelená..." Vlastne, aké jednoduché, nie?
Uplynul skoro rok od momentu, keď som vzal do rúk faktúru, ktorá mala podtext krachu. Nie je tajomstvom, kde vznikla chyba. Proste sme pretancovali cez zimu toľko plynu, že to vyzeralo, že tej ďalšej sa nedožijeme. Vykurovať starú budovu divadla nie je žiaden špás. Našim krúžkom sa darilo a tak sa cvičilo o stošesť. Zima nebola práve najjemnejšia a dodávateľ plynu o umenie záujem nemá. Logicky. Už to naozaj vyzeralo zle, keď sa objavila slamka nádeje. Poslanec mestského zastupiteľstva Tamás Varga sa ujal iniciatívy, usporiadal zbierku a sám aj prispel. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby tá budova nebola matičná a pán poslanec nezastupoval vlastne maďarskú stranu. Tak sa vlastne stalo, že aj Maďari v Komárne zachránili Maticu slovenskú. Samozrejme, svoje si vypočul on i ja. Paradoxne, každý od tých „svojich". „To ste nevedeli inak riešiť situáciu? Čo ste za manažéra..." Treba povedať, že prispelo mnoho ľudí, Slovákov i Maďarov. Dokonca pán z Trstenej, ktorý s Komárnom naozaj nemá nič spoločné. Preto mi „múdre" slová nemúdrych, no vysokopostavených, boli ukradnuté...
Prečo to píšem? Kvôli tomu momentu ľudskosti. Ľudia dnešnej doby, skrývajúci sa za pseudonymy v diskusiách alebo za vyhlásenia politických strán radi „riešia" hraničné situácie neuveriteľne neľudsky. Pritom nedokážeme vyriešiť úplne triviálnu vec ako pomôcť nevidiacemu cez cestu.
Začal sa v nás vytrácať taký pocit súdržnosti ako kedysi na prvého mája. Pochodovalo sa pred tribúnou, v krčmách sa ohovorili všetci, čo boli na tribúne, politické kádre si spravili čiaročku a šlo sa ďalej. Nie, nechcem zľahčovať príšernosť tej doby a už vôbec nie želať ju našim budúcim deťom. Včera som ale počul od budúcej právničky zaujímavú vetu. „Bola by som radšej, ak by sa moje dieťa narodilo v predchádzajúcej dobe, aspoň v takej, ako sme žili my. Alebo možno ešte aj skôr...." Narodila sa pred rokom 1990. Zvláštne, nie?
Viete, čo nám dnes chýba? Spartakiády. Kolektívne športy, do ktorých sa mohol zapojiť skutočne každý. Vlastne, také boli aj prvomájové sprievody. Robiť niečo spoločne. To by pomohlo. Dnes sa spoločnosť moc delí. Sme Slováci a Maďari. Vidiaci a nevidiaci, katolíci a neveriaci, delíme sa na matičiarov a nematičiarov, na smerákov a kádehákov, na nepolitických a politikou opovrhujúcich a potom sú tu ešte ultra. Ultrakotlebovskí, ultrapravicoví, ultraľavicový, ultra v strede. Už nás spája pramálo vecí. Snáď len spoločné hundranie na čokoľvek. Preto mi aj dnes napadlo, že vlastne náš nový muzikál vzniká aj vďaka ľuďom ako pán Varga z Komárna alebo pán Fábry z Trstenej a asi ďalšia dvadsiatka ľudí, ktorí nám pomohli. Každý z nich je iný, medzi sebou sa ani nepoznajú. Len zachránili pár snov. Nik neriešil, či sme matičiari, či sme Slováci alebo nie. Komárňania pomohli Komárňanom, ľudia, ktorí chodia do divadla, pomohli divadelníkom. Človek pomohol človeku. A tak to má byť. Škoda len, že sa tak nesprávame globálne, škoda, že nás niekto nemôže chytiť za ruku a previesť cez cestu, lebo sme v podstate nevidiaci. Možno nám len treba dať jednoduchý návod. Proste, niekedy stačí zatrúbiť.
