Bolo sympatické, ako jeden druhého povzbudzujú a predbiehajú sa, kto koho lepšie „odpíše". Asi trikrát som ich chcel upozorniť, že cvik nerobia dobre a môžu si ublížiť, ale vždy som sa zbadal a zastavil. Viem, ako mne liezli takýto mudrlanti na nervy. Je to ich svet a dnes, tu a teraz, majú pravdu oni. Presne ako my v ich veku. Keď sme ešte akýmsi zvláštnym postavením hviezd a spoločnosti boli vždy presvedčení, že to, čo robíme, je úplne nové a oveľa oveľa lepšie ako to, čo je zaužívané, staré a logicky nemoderné a nesprávne.
Zvlášť slovo moderne bolo moderné. Kto nemal fajku, trojčiarku alebo zviera na topánkach a tričku, nebol dostatočne moderný. Ak by som to mal preložiť do dnešného slangu, použil by som, že nebol dosť cool. Pamätám si éru pracovnej obuvi, kto neprišiel do školy v „kanadách", najlepšie s oceľovou špicou, bol v podstate out. Boli nám trochu smiešni naši starší súrodenci, ktorí sa prísne delili na depešákov a metalistov. Tí prví (aj chlapci samozrejme) si maľovali oči a druhí vlasy. Pozor, aby ste rozumeli, bolo to len chvíľku po tom, čo policajti prestali na ulici nasilu odvážať chalanov s dlhými vlasmi k holičovi. Z ničoho nič prišla sloboda. A strašne nás všetkých prefackala.
Boli by ste prekvapení, koľko rebelov s červeno-zelenými vlasmi alebo hrubou linkou na riasach, je dnes na postoch riaditeľov alebo sedí v middle manažmente. Občas si len pustia nejakú tvrdšiu hudbu popritom ako si viažu kravatu a nostalgicky spomínajú na tú dobu. Dobu, kedy ulice boli ich.
V bare mali svoje miesto a v parku lavičku. Vo vrecku zdrap papiera s kúskom vlastného textu piesne, ktorý sa spieval na melódiu piesne Don't Cry od Guns N' Roses. Len málo jedincom bolo jasné, o čom vlastne je tá skladba. Angličtina bola ešte exotická a jedinci, ktorí sa vedeli anglicky predstaviť a pozdraviť, mali z ničoho nič anglický prízvuk a fajčili len Marlborky. Platilo, čo je americké, je najlepšie.
Nová doba priniesla aj nové móresy v podobe mafie, čo brala výpalné. Posilňovne patrili im. Nabúchaní testosterónoví chlapci povytláčali pár sto kíl v posilňovni, roztĺkli pár hláv a ktovie prečo, chodili v šuštiakových teplákoch. Všetci sme sa ich báli. Aj polícia. Ale len chvíľu, jedného dňa nabehli ešte nabúchanejší chlapci v čiernych kuklách, šuštákovcov pochytali, pár hodín ich nechali ležať v blate pri hlavnej ceste, aby sa spoločnosť ukľudnila a potom ich predviedli pred súd. Tých, čo mali vplyvnejších rodičov a strýkov, neskôr pustili, ale vďaka blatu pri ceste si už moc nezavypálničili. Tí, čo nemali toľko šťastia, o chvíľu prídu domov po odpykaní trestu. Niežeby to mafiu úplne zastavilo, vôbec nie, ale aspoň sa to už nerobí tak okato a hrubo. Dnes sa najväčšia mafia na nás usmieva z bilboardov. Ja však stále verím, že raz prídu chlapci s čiernymi kuklami a tiež ich pár takýchto vystavia v blate pri hlavnej ceste. V tom čase to mestu a spoločnosti dosť pomohlo. Vydýchli si a začali veriť tej demokracii. Mám pocit, že dnes je to tu zas. Buď sa spamätáme a sami pochytáme mafiu, vystavíme v blate alebo to necháme na týchto chlapcov. Ešte pár dní v posilňovni a budú dosť "nabúchaní", aby to začali riešiť.
Toto všetko mi napadlo, keď som ich videl, s akou vervou cvičili. Trošku som sa chcel predviesť a ukázať, koľko ja dnes vytlačím a naložil som si tak päťnásobok toho, čo oni. Poctivo som to asi sedemkrát vytlačil, ale asi som pri tom musel vyzerať hrozne, lebo jeden z nich prišiel ku mne a spýtal sa: „...netreba vám pomôcť, ujo?" „Zatiaľ zvládam, ale cvič, bude Ťa tu treba!" odpovedal som nechápajúcemu mladíkovi a pobral som sa domov. Statočne som vydržal netresnúť mu za toho uja...
