Je to prosto z iného súdka.
Teraz, druhýkrát, to bolo o to silnejšie, lebo som už vedel, čo sa bude diať.
O čo ide?
Pri cisárskom reze môže mať matka na hrudi dieťa (ak je pri vedomí) len kratučko. Preto sa dieťa prikladá otcovi. Existuje veľa dôvodov, štúdií, historiek, prečo je to dôležité. Či a na koľko je, som ja neštudoval. (Vedie sa dokonca polemika, či to otec zvládne a či by nebolo vhodnejšie, aby dieťa držal skúsený personál… ) No… to je fuk. Určite je to ale prirodzené a rozhodne krásne. Mne ani nenapadlo váhať.
Pri Ondrovi sme boli v strašnom strese, operácia mala byť až o týždeň, ale on sa rozhodol inak. Keď došlo k samotnému aktu, chvíľu som nechápal, čo odo mňa pani doktorka a sestrička chcú… „Prečo sa ja mám vyzliekať…?”
Keď som pochopil … a Ondro prestal plakať, bolo to úžasné… Cítite to drobné telíčko, ono sa ešte viac privinie k vám a keď zacíti tlkot srdca, upokojí sa… No proste úžasné. Len vtedy som bol v takom strese, že som si zle sadol a bál sa pohnúť, tak okrem stekajúceho potu som cítil aj dosť intenzívnu bolesť chrbtice.
Teraz šlo všetko podľa plánu. Asi najdôležitejšie je, že som vedel, čo za čím bude nasledovať. Dvanásť minút od momentu, keď Julku odviedli na sálu, sa ozval plač.
O ďalšie dve minúty som už mal malú na hrudi. Takmer ihneď sa upokojila a po chvíľke dokonca zaspala.
Neviem to napísať inak, tak to napíšem ako scenárista:
V ten moment niečo do niečoho zapadlo. Anjeli, Julkin, jej rodičov, mojich rodičov aj tých, ktorí v našom čase a svete už nie sú, na chvíľku stíchli, zložili krídla a pozreli sa naším smerom.
Do služby sa prihlásil nový anjel, od hviezd a neba dostal plán ciest. Tu na zemi to voláme osud a nevieme o ňom nič. Niečo je dané, o niečom rozhodujeme sami. Tu v tomto momente sa naše cesty spojili. Ako pevne, záleží od nás. Na ako dlho, je dané. Tu na svete tomu vravíme: Navždy.
Otec má dcéru, dcéra má otca.
